Jednoducho nie je.
Svet je nejaký.
A keď sa mnohokrát hneváme, že je aký je, nehneváme sa na univerzum ako také. Hneváme sa preto, že nie je taký, aký sme si ho na základe istých faktorov vyfabulovali.
Tým pádom sa vlastne hneváme sami na seba. Hneváme sa na ľudí, ktorí by podľa nás mali byť nejakí. Iní, akí sú.
A daná duša, ktorá sama so sebou zvádza filozofické debaty o všeobecnej správnosti, ktorá aj tak jemne zaváňa rôzne intenzívnymi tónmi subjektivity, nemusí vôbec myslieť v zlých intenciách.
Hneváme sa na okolie, na okolnosti. Na všetko. Všetko vraj funguje akosi naopak, ako by malo. Ale čo znamená, "ako by malo", keď všetko, čo sa týka ľudského druhu okrem biologickej stránky je relatívne a podľa mňa vrcholne individuálne?
Veľa ľudí tvrdí, že svet je taký, aký si ho urobíš. Áno, to je síce pravda, ale svet ako taký je iný ako ten tvoj malý kúsok, ktorý si schopný vnímať a ovplyvniť. A to je rozdiel.
Verím, že konfrontácia tohto typu neobišla ani jedného z nás.
Tak prečo to všetko?
Lebo naše ideály sú utopené vo vlastných očakávaniach a následne kruto rozbité nárazom na skalnaté útesy, ktoré zvyšky našich snov unášajú na jemných azúrových vlnkách času do nekonečného oceánu, kde zaniknú pod hladinou očakávaní zničených.
Čo je zas podľa mňa dobre. Čím skôr človek príde o očakávania, o ktoré realita ani len nezakopla, je zas o krok bližšie k víťazstvu seba samého.
Prečo vlastne máme očakávania? Treba mať sen, ideu, cieľ a štipku mladistvej naivity, ktorá hýbe svetom a mení režimy...ale nie očakávania.
Očakávanie podľa mňa ako také je v podstate niečo, v čo človek dúfa, že sa stane na základe žiadneho podloženého faktu.
Prečo očakávam, že sa o mňa firmy pobijú, keď som do vlastného štvrť storočia prstom nepohol? Prečo by mala mať záujem práve o mňa?
Prečo očakávam, že môj partner sa bude správať podľa určitých ideálov, keď ho vlastne vôbec nepoznám? Na základe čoho som usúdila , že bude taký alebo onaký, keď v to len naivne dúfam? A kto je potom vinník? Ja, čo som čisto na základe mojich očakávaní, na základe svojich ideálov očakávala, že bude nejaký,no pritom on taký nie je. Lebo proste taký nie je.
To neznamená, že nie je ideálny.
Ja som ho len jednoducho dostatočne nepoznala, no závery už boli na svete vo forme očakávaní.
To neznamená, že je hlúpy, nezačleniteľný do spoločnosti a mal by si zvyšky sebavedomia zoškrabávať zo zeme. Kto je teda tým pádom na vine?
A potom sa ľudia čudujú, prečo dievčatá v tínedžerskom veku bez poriadnych dôvodov nechajú chlapca stáť pod mrazivým krupobitím vlastných nezodpovedaných otázok, na ktoré márne hľadajú odpoveď ich vlastného konca. Väčšinou to býva preto, že vysoko racionálna odpoveď nie je. Kto je teda tentoraz opäť na chybe?
Samozrejme, na druhú stranu človek sa učí skúšaním, takže aby si teraz niekto nemyslel, že hájim len niečie stanovisko. Podiel viny majú vždy obe alebo všetky strany, ale to teraz nebola podstata.
Preto je očakávanie do istej miery v podstate synonymom vlastnej hlúposti. Myslím si niečo na základe ničoho.
Je to kruté a možno až príliš ostré, ale aj tak sa zastávam tohto názoru. Človek vstupuje do života s očakávaniami, aby bol dobrej vôle a toho najpozitívnejšieho myslenia, ale všetko by mal brať s rezervou. Je to proste podiel vlastnej zodpovednosti.
Rozprávka života tak celkom nekorešponduje s rozprávkami z Disneyho dielne. Alebo aj hej, ale len vtedy, keď dáte priestor sami sebe a nebudete sa snažiť ísť podľa jeho kultových postáv. A budete pracovať s tým, čo máte, s tým ako vyzeráte a s tým akí ste. Nie s tým, akí by ste mali byť alebo akí by mali byť ostatní. Lebo všetci sú v tejto sekunde presne takí, akí z rozličných dôvodov byť majú a vy to buď prijmete, alebo sa umoríte tým, že svet proste nefunguje tak, ako ste pôvodne očakávali, čo v podstate nie je chyba nikoho iného, ako vaša vlastná.
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
1
dandybrendy
7. 4.apríla 2015 16:50
Strašne nerada čítam takéto veci, lebo sú pravdivé.
Napíš svoj komentár