Ako málo stačí človeku k tomu, aby pochopil sám seba.
Niektorých z vás teraz pravdepodobne zalieva stúpajúca tsunami oponujúcich myšlienok, ktoré ostrými výkrikmi protestujú, že také jednoduché to ani náhodou nie je. Že každý ľudský tvor je unikát unikátov, ktorého pochody sú tak náročné a pretkané spleťou najrozličnejších pocitov, že aj sám Freud by sa práve na vás zbláznil.
Do istej miery - áno. Každý sme individuálne dielo, každý inej farby, niekto abstraktný, niekto vytepaný, niekto so zničeným plátnom, ktoré si veľa pamätá a niekto ešte len čakajúci na prvé ťahy štetcom.
Ale či sa vám to páči alebo nie, sme do istej miery aj rovnakí, ale v trochu inom smere. Bez ohľadu na biologickú stránku či bez ohľadu na to, kto je ako popísaný životom.
Faktom, ktorý chcem zdôrazniť je, že to, čo prežívate vy, čo si myslíte, že sa nedeje nikomu inému na svete, že obavy, ktoré obchádzajú vás, ktoré by niekoho iného ani len neobšuchli, prežíva priam celá hromada ďalších a ďalších ľudí. Vaše ego strážiace váš vnútorný trón samoľúbosti je teraz pod paľbou, ale je to tak.
Neviem, či to tak chodí len na našom haluškovom území alebo všade vo svete, ale človek, ktorý uverí svojej vlastnej nepochopiteľnosti sa začne vo svojom vytvorenom nešťastí pomaly, ale isto vyžívať a úrokom je zvyšujúci sa umelý pocit vlastnej dôležitosti.
A pritom ako málo a zároveň veľa stačí k tomu, aby sa človek posunul. Aby zistil, že v tom nie je sám. Aby dospel k záveru, že zdanlivo neriešiteľné veci už niekto vyriešil.
Verte, že na prvý pohľad gigantické otázniky, ktoré by sa určite nikto nahlas nespýtal, netrápia len vás. A ak sa za svoje názory skrývate, lebo ich nikto nepochopí, potom asi nie sú také dobré. No ak vás nikto nepochopí, lebo také dobré sú, verím, že by ste ich šírili ďalej. Minimálne sa o to pokúsili vlastným príkladom, lebo to je zas podľa mňa jediná cesta, akou sa dajú ľudia presvedčiť. Tak čo teda ? Monstrózny teoretik vo vlastnej hlave vie byť každý, tak to skúste predniesť obecenstvu a uvidíme, ako pokus dopadne. Samozrejme to treba vedieť aj správne podať, aby sme boli korektní.
A preto sa treba rozprávať, Komunikovať. Počúvať. Nemusíte vykričať celému svetu, prečo sa vaše srdce už dlhšie utápa vo vlastných slzách, ale počúvajte ľudí ostatných, ktorí možno boli v takej situácii tiež. Lebo boli. A vy budete vedieť, že na váš problém proste existuje náplasť.
Som večný pozorovateľ. Zatiaľ pozorujem svet len dvadsať rokov, no aj to bola pre mňa dosť dlhá doba na to, aby som dospela k týmto záverom. A chodila som s ušami prvotriedne vyčistenými, aby zachytili všetko okrem bulváru. A prestala som sa cítiť na tejto preľudnenej planéte až tak sama.
Preto to aspoň skúste. Skúste sa niekomu zveriť s tým, čo vás trápi. A keď ten svetazničujúci problém prednesiete nahlas, už bude znieť inak aj vám samotným a usúdite, že možno to za ten slzami premočený vankúš ani nestálo.
Takže ešte raz - nie ste tu sami. A naozaj by ste boli vrcholne prekvapení, s koľkými ľuďmi si môžete rozumieť, keď vystúpite so svojho pohodlného problémového prepychu a dáte šancu v prvom rade sami sebe, nie im. A ak máte obavu kolosálneho nepochopenia, prestaňte svojich priateľov podceňovať a proste to skúste. Verte, že zo siedmych miliárd vás niekto určite pochopí.
No ak by ste predsa len nevedeli kam z konopí, moje číslo je vám k dispozícii tiež. Zajtra kafe?
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
georg21
5. 3.marca 2015 16:25
Napíš svoj komentár