Otvorila som oči a videla ako sa nadomnou skláňa jedna kopa ľudí. Nevedela som rozoznať ich tváre len som cítila bolesť hlavy. Dotkla som sa inkriminovaného bolestivého miesta a zrazu som pocítila čo si vlhké na ruke, KRV. Ja som si rozbila hlavu a všade bola kopa krvy ako po nejakom masakri. "Jane, vnímate ma?" pýtal sa ma učiteľ telocviku. "Áno, len vás trošku horšie vidím." usmiala som sa ale stavím sa, že som vystrúhala poriadnu grimasu.... "Už sme zavolali sanitku.." oznamoval mi. Ďalej som toho príliš veľa nepočula lebo sa mi akoby úplne zatemnil mozog...
Opäť som bola na tej lúke, ktorá bola kdesi strašne vysoko, dole som však videla celé mesto v ktorom som žila. Nikdy vo svojom 17násť ročnom živote som sa nevyškrabala ani na jeden z tých vrchov. A nejakým nedopatrením práve teraz stojím hore na samom vrchu nezalesneného kopca na nádhernej lúke. Počujem hluk, samé hlasy a sirénu sanitky. Znova som ho zbadala stáť na okraji čistinky usmieval sa, predtým som ho nikdy nestretla ale zdal sa mi taký známi a tak blízky akoby sme patrili jeden druhému alebo čosi také mystické.
Znova ma prebral hluk otvorila som oči a počula hlas lekára: "Slečna, slečna, preberte sa... Teraz nemôžete spať." "Nechajte ma.." povedala som tichým chrapľavým hlasom, hrdlo som mala úplne vyschnuté. "Mne je celkom fajn, len ma bolí hlava. Musím si len pospať." A opäť som stratila vedomie.
Keď som sa prebrala bolela ma hlava už menej. Mala som ju celú obviazanú. Dole spod obväzov mi trčali dlhé hnedé vlasy...Počula som tiché pípanie prístroja, na ktorý som bola napojená... Cez sklo sa na mňa dívala mama s otcom a kývali mi, aj by som im odkývala ale nedokázala som zodvihnúť ruku. Bola som pripútaná hadičkami k posteli.
Pribehla ku mne do izby sestrička a čosi pridala do infúzie, pretože som potom okamžite zaspala.
Snívalo sa mi s tým chalanom na tej lúke hore nad mestom. Usmieval sa ale stále stál tak ďaleko.. Chcela som sa k nemu rozbehnúť, ale čosi ma pevne držalo. Chcela som naňho zakričať, ale nemala som hlas. Chcela som mu zakývať ale nemala som dosť síl. Len sme sa na seba pozerali a usmievali sa. Po chvíľke akoby sa vybral ku mne. Už mi bol pomaly na dosah, keď v tej chvíli začalo čosi hlasno pípať... Počula som krik a plač mojej mami, otca.. Krik lekára a sestričky.. "Prineste defibrilátor... Rýchlo.." čo to je?? načo im to bude??... nechcela som ich už viac počúvať.. Teraz som prežívala tak krásnu a tak úžasnú chvíľu................................................................................
Znova som precitla z toho sna. Všetci si od úľavy vydýchli len ja som zrejme ostala smutná.
V nemocnici som bola ešte 3dni na pozorovaní a potom ma pustili domov. Už som ho viacej nevidela v nijakom mojom sne.. A to ma totálne ničilo.....
Prešli 2 mesiace od toho incidentu.. Nikto si to už poriadne ani nepamätá a pravdupovediac ani ja už veľmi nie.. Obraz toho chalana sa mi úplne vymazal z pamäte ako keď na počítači stlačíte shift+delete. Jednoducho ho už viac nebolo...
Mala som menšie problémy s pamäťou ale učitelia ma s radosťou ospravedlňovali. Nepodarilo sa mi prísť na to ako sa to stalo... lebo všetci vraveli, že to bol taký zhon, že si poriadne nič nevšimli.......Snažím sa na to pomaly zabudnúť a aj mi to celkom ide...
Nič zaujímavé sa nedeje... sme predsa malé mestečko a tu sa nikdy nič nedeje.... Anglický vidiek je síce krásny ale hrozne nudný...
prepáčte mi hrubky v texte.... "slovenčina moje hobby!"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lucy92
2. 2.febuára 2010 18:51
jeej ake pekne naozaj
Napíš svoj komentár