Do ulice sa z ničoho nič vrútila skupinka asi desiatich chalanov. Všetci boli odo mňa mladší, aj keď asi zomreli ešte dávno pred mojím narodením.
Nevšimli si ma.
S revom sa rútili ulicou, búchali a trieskali na všetky dvere, čo videli.
Výskali, pískali, kričali a smiali sa.
"Chuligáni ! Bastardi !" to už z jedných dverí vyšla naštvaná starenka.
"Vyše 60 rokov, vám hovorím, aby ste s tým prestali !
Nabudúce vám to už nepreje, to vám sľubujem !"
Prehnali sa tade ako búrka. Prišli, spravili svoje, a odišli.
Starenka si ešte niečo zamrmlala popod nos, a zamierila naspäť dnu.
Už stála pred dverami, keď jej pohľad zamieril ku mne.
"Ach, dievča" vzdychla. "Tak veľmi sa na ňu podobáš. Tak veľmi."
Pozerala na mňa pohľadom, z ktorého som nevedela vyčítať nič.
Uprela na mňa svoje prenikavo zelené oči a bez pohybu na mňa pozerala.
Stála tak niekoľko minút. Za celý ten čas len pár krát žmurkla.
"Ja... ale... čo ??" A kukala som na ňu jak na zjavenie.
"Tak neskutočne sa podobáš na moju dcéru. Tiež zomrela mladá, ako ty... ale potom... potom odišla." Neviem, či sa mi to len zdalo, ale jej oči sa leskli od sĺz.
"Ale tá na mňa tak nepozerala !"
Tetuš asi chytila druhý dych.
" Čo na mňa tak pozeráš ??"
"No... ehm... ešte ste sa nepredstavili, a ja úprimne netuším, kto ste. "Po pravde som odpovedala.
"Á, samozrejme, veď ja som sa nepredstavila"
Usmiala sa od ucha k uchu, a odhalila tak svoj dokonalý chrup; dva rady jasno-bielych zubov, dokonale rovných.
"Volám sa Kuligunda. Pre teba tetuška Kuligunda. Vždy som chcela, aby ma tak niekto volal. No tak úprimne, neznie to skvelo ?"
Bola to skôr rečníckaa otázka, takže som sa neobťažovala s odpoveďou, a ona ju ani neočakávala.
"Ja som..."
Ústa som nechala otvorené od šoku.
Ako sa volám ?
Neviem, ako to bolo možné, ale nevedela som si spomenúť na svoje vlastné meno.
"ja...ja si..."
"Nevieš spomenúť. Chápem. Je len málo ľudí, čo si ho pamätajú.
Možno si na neho časom spomenieš. Zatiaľ ťa budem volať nejakým vymysleným menom..." Tetuška Kuligunda zmĺkla a na chvíľu sa zamyslela.
Tá žena je blázon, ale (na moje prekvapenie) je mi vlastne sympatická.
"Zubaba" Vyhlásila rozhodne. Bolo vidno, že je sama so sebou spokojná.
"Zubaba ? Prečo Zubaba ?!?" opýtala som sa šokovane.
"A prečo nie. Veď je to skvelé meno.
Ona sa načisto zbláznila ! Zubaba !
potom som sa nad tým zamyslela... A naozaj. Prečo nie ?
"Dobre. Nech je po vašom"
Moja odpoveď ju očividne potešila.
Oči jej zažiarili, ako keď malému dievčatku dáte lízatko.
"Tak, meno by sme mali. Kde teraz bývaš... Počkať... aha, ty ešte nikde nabývaš.
No dobre, ak chceš, môžeš bývať u mňa. Predpokladám, že máš veľa otázok, a tiež si myslím, že ti na väčšinu viem odpovedať." povedala a odkráčala k ešte otvoreným dverá.
"Tak ideš ?"
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
3
Napíš svoj komentár
ale mohla by si tam dať nejakú dobrú zápletku!
s tetuškou kuligundou aby to bolo záživnejšie
môžeš tam urobiť niečo také...tajomné
ešte niečo:
MILUJEM ŤA!
ty si tam dala KULIGUNDU a ZUBABU,nemám slov