Rodina, nie bezchybna, pat clenna, možno nie stastim jasajuca, ale predsa rodina. Mama, otec, dvaja starsi bratia a male cudo, Ja. Ako som tak rastla, blaznila sa, otravovala bratov, kradla inym detom hracky, snivala o kariere princezny, život a svet sa menili rychlostou nepostradatelnou a zacala som si uvedomovat, ze nie je vsetko tak celkom v poriadku. Každý den v strehu trpnuca, ci sa strhne uz pomaly neoddelitelna sucast vecera, hadka rodicov. Spociatku, ked sme boli mali, kryli to vsemoznymi sposobmi, no ale ani male dieta nie je natolko hlupe, aby nevycitilo, ze sa deje nieco zle. Intenzita burok u nas doma narastala, az prisiel den, kedy bolo rozdelene to, co Boh spojil a burka sa utisila. Tri este stále takpovediac deti, ja urcite, v tom obdobi netusiace, ze stracaju otca . Dni plynuli, jeden za druhym, plynuli i mesiace, cele roky. A teraz ?
Otec, ty si ten, ktory v mojom zivote chyba. Ten, ktory si nevie vyriesit vlastne problemy. Ten, ktory kasle na svoju rodinu. Ten, ktory pada stále hlbsie a hlbsie, odmietajuci pomocne ruky. Ten, ktoreho uz ani nepoznam. Ten, ktoreho aj napriek vsetkemu velmi lubim.
Mama, ty si ta, ktora zostala sama s troma detmi, silna obetava zena snaziaca sa zabezpecit nam vsetko, na co si zmyslime. Si aj ta, ktora mi vytkla veci, za ktore som skutocne nemohla. Ta, ktora sa so mnou neustale hadala a vyslovila slova, co mi velmi ublizili. Ta, ktora hoci miluje svoje deti, akoby sa stavala proti nim, proti nam pre človeka, ktory ti zase len ublizi. Si ta, ktoru aj napriek vsetkemu velmi lubim.
Priatelia, vždy ochotni pomoct, chapajuci smutok v mojich ociach, trapiaci sa so mnou, stále nablizku. Ona1, ona2 a cudo v ciernom, Ja. Nase cesty sa spojili na zakladnej skole a od toho okamihu bolo jasne, ze najskor nerozdelitelna dvojka, potom uz nerozdelitelna trojka spolu przije krasne, zabavne aj smutne chvile zivota. No i tu prisiel cas, kedy zvonec rozpravke ohlasil koniec. A teraz ?
Ona1, ty si ta, ktora ma naucila skutocne vela. Ty si ta, ktora bola ochotna pomoct mi, hoci aj neskoro v noci. Ta, ktora prezivala vsetko dobre aj zle spolu so mnou. Ta, ktora mala rovnake plany a sny. Ta, ktora sa prechadzala so mnou v najvecsom dazdi. Ta rovnako blazniva, citliva, snivajuca osobka. Aj ta, ktora sa mi možno neumyselne otocila chrbtom, ked som potrebovala pomoc. Ta, ktora uz nemá zaujem o priatelstvo so mnou. Ta, ktoru mam aj napriek vsetkemu velmi rada.
Ona2, rovnaky pripad ako ona1.
Laska tiez ovplyvnila dianie mojho zivota dost viditelne. Tu mozem povedat tolko, ze, ty si ten, na ktoreho nikdy nezabudnem a budem sa snazit spominat len v dobrom. Ten, ktoreho vždy rada stretnem. Ten, ktory ma z casti aj pochopil Ten, ktoreho musim pokladat uz len za kamarata. Aj ten, ktory mi kedysi velmi ublizil. Pre, ktoreho som plakala a plakala. Ten, ktoreho som chcela nenavidiet. Ten, bez ktoreho som si nevedela predstavit život, no aj napriek vsetkemu ti dakujem...
Prisiel autobus a ja som sa zapozerala na hviezdy. Vždy som ich rada pozorovala a cakala, kedy uvidim jednu padat, aby som si mohla nieco zelat. Ked uz som mala nastupit, satlo sa to, padla. Padla a znamenala koniec i zaciatok. Koniec pre zle spomienky a zaciatok, ktory dava moznost prezit tolko krasneho s ludmi, ktorych som v mojej minulej existencii nespomenula, pretoze su sucastou tej buducej a mam ich tak rada, ze by som nemohla odist. Teraz uz len cakam, kedy sa vytratia z oblohy tmave oblaky …
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Vážne dych vyrážajúce..nemám slov...