Dnes toho zapíšem asi ovela viac ako som si myslela, alebo možno aj nie. Práve v tomto okamihu by som chcela zmiznút, len tak, a už neexistovat. Ani by sa nič nezmenilo, svet by išiel rovnakým systémom ako doteraz, akoby som ani nikdy nebola. Zmizli by aj všetky moje veci, spomienky na mna. A potom, potom by som sa vrátila a nikto by ma nepoznal, ale časom by sa pomaly vracali spomienky a niekto by ku mne prišiel, pozrel sa mi do očí a povedal by : chýbala si mi celú tú dobu...
No život nie je rozprávka, ani žiadny príbeh z filmu, či knihy. Može byt len príbehom, akým si ho vytvoríme. Je to pekná myšlienka, to, že každý je vlastne umelcom a píše, nie na papier, ale všade naokolo svoj príbeh. A to je omnoho tažšie ako písanie na papier, pretože ak raz v príbehu života niečo napíšem, nemožem to zaškrtat ani vygumovat, roztrhat papier a odhodit do najbližšieho koša. Nemožem zmenit to, čo sa už stalo, aj ked sa mi to nepáči. Aj ked ma to núti, presne tento výraz NÚTI ma to, cítit sa hrozne. Nemožem urobit takmer nič, aby som veci napravila, iba sa prizerat ako dalej zapisujem stránky bezcennými udalostami privádzajúcimi ma do sveta, kde žijem a predsa nežijem...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
elwinko
27. 12.decembra 2009 00:32
fuuu
Napíš svoj komentár