V tú noc sa James zobudil na neutíchajúce vzlyky svojej manželky. Miloval ju z celého srdca, bola to len jeho Jennifer a vždy bol ochotný pre ňu urobiť hocičo. Vzali sa po dlhoročnej známosti. Sobáš sa vlastne konal iba kvôli papieru, že sú spolu v prípade, žeby sa niekomu z nich niečo stalo. Keď zapol svetlo videl, že Jenn krváca a má hrozné bolesti. Neváhal. Vstal, obliekol sa, vzal ju do náručia a odviezol ju do nemocnice. Po dlhom čakaní mu lekár prišiel oznámiť, že jeho manželka práve potratila. :"( Nemohol tomu uveriť. Ani nevedel, že bola Jenn tehotná. Nebol by jej dovolil nosiť tie ťažké tašky s nákupmi. Nedovolil by jej chystať mu vždy ráno s láskou raňajky. Robil by ich on jej. Mal v hlave jednu obrovskú guču a nevedel sa z toho nijak dostať. Prečo mu to nepovedala? Vari o tom nevedela? Vtedy mu trklo! Pár krát ju ráno videl, ako beží s rukou na ústach do kúpeľne, no nevenoval tomu veľkú pozornosť. Mohlo jej len prísť zle. A práve deň pred touto príšernou nocou mu volala, aby prišiel z práce skôr, že má preňho prekvapenie. On však nemohol. Mal dôležité rokovanie. Keby bol vedel o akú dôležitú vec ide, že mu chce oznámiť, že čakajú spolu dieťatko, neváhal by ani chvíľu a poslal by veľvyslancov z Japonska do zadku! Ach cítil sa tak zle. Ale čo Jenn, chúďa, čo musí prežívať ona? Veď ich prvé dieťatko práve umrelo. Hneď šiel za ňou. Nechcela sa s ním rozprávať. Len plakala a pozerala von oknom. Ráno im lekár povedal, že u Jenn nastala porucha vývoja placenty a tak dieťatko nemalo byť čím vyživované.
Musela ostať v nemocnici ešte pár dní. Potom ju prepustili domov. Jenn sa zmenila. Už to nebola vysmiata žena, ktorá milovala svojho muža a svoju prácu. V práci sa jej nedarilo. S Jamesom prehodila sotva 2 vety. A s ich sexuálnym životom to bolo rovnaké. Z dračice, akou bola Jenn sa vytratila chuť. James sa nemohol len tak prizerať, ako stráca chuť do života, ako sa z nej vytratila všetka radosť, s ktorou robila veci. Nebolo inej cesty, musel jej pomôcť. Vyhľadal odbornú pomoc. Psychiater musel prísť za Jenn domov. Ona totiž odmietala stretnutie s ním. Nakoniec sa mu však celkom otvorila. Všetko mu povedala. Strata dieťatka u nej spustila silné depresie. Dr. Meddal bol špičkový odborník a takéto prípady boli uňho veľmi časté. Predpísal jej antidepresíva.
Po pol roku liečby sa na Jenniferinu tvár opäť vrátil úsmev. Konečne dávala najavo svojmu manželovi, ako ho miluje. V práci sa jej začalo dariť. Dokonca bola povýšená. Pomaly sa jej vrátila chuť sexuálne žiť a všetko sa vrátilo späť do starých koľají. James ju musel naozaj milovať. Vydržal pol roka jej depresií a každý deň sa o ňu poctivo staral. Nikdy ju do ničoho netlačil. Nič jej nevyčítal. Ich vzťah sa týmto ešte viac utužil. Rozprávavali sa do neskorej noci o plánoch do budúcnosti. Presne vedeli čo ten druhý chce. V jednu takúto noc Jennifer vyslovila prianie: " Drahý, chcela by som dieťatko." Bolo to presne 18 mesiacov od tej hroznej príhody. James sa rozplakal ako malé dieťa. To bolo to jediné po čom mu srdce bažilo. Nič viac mu ku šťastiu nechýbalo, len prírastok do ich rodinky.
Popravde, nemuseli sa veľa snažiť. Po troch mesiacoch si Jenn urobila test, ktorý bol pozitívny a tak spolu s Jamesom navštívili jej gynekológa, ktorý im túto radostnú novinku potvrdil. Obaja boli veľmi šťastný. James bol veľmi pozorný. Nedovolil Jenn robiť nič zložité. Dokonca jej varil, žehlil, upratoval, chodil nakupovať, nemusela sa o nič starať, len pravidelne chodiť na prehliadky. A Jenn to plnila do bodky. Bola práve v 15-tom týždni tehotenstva. Bruško jej už pomaličky rástlo. No a vtedy na prehliadke jej doktor povedal, že sa mu niečo nezdá, že bude musieť ísť na amniocentézu. Bola vydesená, chcelo sa jej kričať. Niečo nebolo v poriadku. Už zasa! Ak príde o ďalšie dieťatko, už to neprežije.
Na amniocentézu šla hneď na ďalší týždeň. Najskôr jej urobili ultrazvukové vyšetrenie polohy dieťaťa a placenty. Placenta bola tento raz v poriadku a potom jej lekár cez brušnú stenu vpichol do maternice tenkú ale dlhú, dutú ihlu. Nebolelo ju to, no nebolo to ani príjemné. Výsledky prišli po troch týždňoch. James šiel s ňou. Chcel to počuť. Chcel počuť, či je ich dieťa zdravé, alebo nie. Lekár začal veľmi opatrne. Už vtedy im bolo jasné, že to nie je v poriadku. A vtedy vyslovil verdikt: " Vaše dieťa bude mať Downov syndróm." Veľa o tomto ochorení nepočuli. Nevedeli, čo ich bude čakať. Nemali čo dodať. Bez slova a so slzami v očiach odišli z ordinácie. Doma sa rozprávali celé hodiny. Na to aby si dali dieťa zobrať už nemali veľa času. Museli sa rozhodnúť. Na poslednú chvíľu sa dohodli, že dieťatko si nechajú a budú sa pasovať so všetkým čo príde.
Tehotenstvo prebehlo úplne hladko. Jenn krásne rástlo bruško. Tešila s každého pohybu, či kopnutia dieťatka. Už mesiac pred termínom bola dokonale zbalená do nemocnice. Nechceli vedieť, akého pohlavia bude ich dieťatko a tak zbalila vecičky zelenej farby. Teda také čo sa hodia aj dievčatku aj chlapčekovi. Mená mali dopredu vymyslené. Dievčatko bude Kaithlin a chlapček Emerson. Už sa nevedela dočkať, kedy porodí svoje choré (na toto slovo nikdy nemyslela, vždy ho dajak vypustila a neriešila ho) dieťatko.
Nastal deň D. James ju viezol s kontrakciami do nemocnice. Už to príde. Ich vytúžené dieťatko sa konečne narodí. Z auta šli rovno na sálu. Jenn bola otvorená na 4 prsty a tak mohli začať s pôrodom. Nebol dlhý. Šlo to rýchlo a celkom ľahko. Bolesť tlmila jej radosť. James ostal radšej vonku, nebol si istý, či by pôrod zvládol. Keď začul detský plač oči sa mu zaleskli. To plače jeho dieťatko. Jeho vysnívané dieťatko. Lekár vyšiel zo sály a oznámil mu, že má krásnu dcérku, ktorá má Downov syndróm. Napriek ochoreniu bol šťastný.
O tomto ochorení boli obaja dokonale informovaný. Navštívil centrum, kde pracujú s takýmito deťmi, prečítali o tom veľa kníh a veľa článkov na internete. Presne vedeli, čo ich bude čakať. Je to najčastejšie sa vyskytujúca sa chormozómová chyba. Táto genetická porucha sa prejavuje tým, že jej nositeľ má vo každej bunke o jeden chromozóm navyše. Bolo im to jedno. Kaithlin bola len ich a bola nádherná.
Z pôrodnice odišli po dvoch týždňoch. Mali z nej obrovskú radosť. Nikdy si nevedeli prestaviť, ako budú vychovávať postihnuté dieťa. No starali sa oň s ešte väčším elánom a s väčšou láskou.
Ako Kaithlin rástla začali sa u nej prehlbovať typické telesné znaky, ktoré sprevádzajú toto ochorenie, ako sú sploštená tvár, šikmo položené oči, kožný záhyb vo vnútornom kútiku oka, široké ruky, krátke prsty a krátky krk. Napriek všetkému bola rozkošné dieťatko. Ako štvorročná sa naučila chodiť. Keď bol správny čas, dali ju do špeciálnej školy. Naučila sa pár čísel a písmenok. V kolektíve bola vždy veľmi obľúbená. Nikdy sa nenaučila krásne rozprávať, no jej rodičia jej rozumeli všetko. Bola priateľská. Jennifer a James NIKDY neoľutovali, že si ju nechali. Bola ich slniečkom. Ona im vyplnila ryhy po strate prvého dieťatka. Lásku, ktorú jej dávali im vracala plnými dúškami.
Neskôr sa rozhodli pre ďalšie dieťatko. Bol to chlapček. Emerson. Bol krásny a zdravý. Jeho sestrička sa oňho vždy krásne starala a milovala ho. Boli dokonalá rodinka. Všetko čo ich postretlo v minulosti už prebolelo. Kaithlin ich plno zamestnávala a keď sa im narodilo druhé krásne a hlavne zdravé dieťatko, nič viac si nemohli priať...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár