VERONIKA
Keď som sa zobudila, cítila som sa konečne odpočinuto. Bolo mi lepšie a hlava ma až tak nebolela. Poobzerala som sa v nádeji, že ho tam nájdem, ale nikto v miestnosti nebol. Sklamalo ma to a ihneď som si pomyslela, že zrejme išiel po svojom a ku tomu, že som sa podrezala kvôli nemu sa neprizná.
Rozhodla som sa nemyslieť na neho, pretože to o to viac bolesti prinášalo. Chcela som len pokojný život bez problémov a byť konečne šťastná. Ale ako už po tisíci krát som prišla na to, že ja na tomto svete ani nemám čo robiť. Namiesto mňa sem mal prísť niekto iný, iba sa niečo vo vedení pokašľalo. Preto som tu. A presne preto nemám ani štipku šťastia. Som len veľká kopa nešťastia a so všetkým, čo ku tomu patrí.
Znovu som sa rozplakala a to zrejme upútalo pozornosť osoby, ktorá predsa len sedela v izbe, len ja som si ju doteraz nevšimla. Ale ona ma zrejme jasne videla. A videla aj slzy, ktoré sa mi trblietajú po tvári.
Nepočula som, žeby ku mne prišla, len tam zrazu stála a ja som spoznala osobu, ktorú tak neskutočne nenávidím.
“Ako sa opo...” nedokončila som, pretože mi priložila svoj krásne tvarovaný prst na moje pery. Chcela som si odpľuť, aby mi dala pokoj a nedotýkala sa ma.
“Áno máš plné právo sa na mňa hnevať.”
“No to teda mám!” zafučala som rozladene, no ona si moju poznámku nevšímala a pokračovala.
“Pozri, poviem ti to len raz a nebudem sa opakovať, jasné? No máš právo sa na mňa hnevať. Nájdeš ma v dome u svojho priateľa- upíra- a ku tomu všetkému v župane. . Oooo počkaj, kým to dopoviem. No stála som vo dverách v župane a ty si zbledla jak stena. To ti poviem, nachvíľu som sa zľakla. No potom si uplakaná utiekla preč. Hm, pomyslela som si, že to pochopíš. Ale keď sa môj brat nevrátil a potom mi len zrazu povedal, že si v nemocnici, že si sa pokúsila zabiť. No naozaj si ma vystrašila baba.” nachvíľu sa odmlčala a ja som ju ďalej nenechala hovoriť. Neušlo mi, ako povedala “môj brat”. Vtom som si to uvedomila. Celý tento proces a to všetko dookola bolo len preto, že som ho pristihla s jeho sestrou? A dalo sa tomu veriť?
“Počkaj moment. Sestra? Si jeho sestra?”
“No jasné moja. A kto iný? Si si myslela, že ťa len tak podvedie? On? Bóže, keby si počula ako o tebe hovorí. No paráda. Som si po prvý krát pomyslela. A keď som ťa uvidela povedala som si, hm nie je zlá. A dobre voniaš. Ako som zatvorila dvere a ty si utekala domov, nemusela som mu nič hovoriť. Hej zachovala som sa trochu ako sviňa, že som ťa nechala utiecť, ale no, chcela som, aby ti to povedal sám. Lenže nevedela som, že si až taká tvrdohlavá.” znovu sa odmlčala, aby som stihla stráviť to, čo mi práve povedala. Neušlo mi ani to, ako povedala, že o mne hovoril ako ma miluje. Ako ma chce.
A vtedy som sa rozplakala. Strašne som sa začala dusiť a myslela som, že som tá najsprostejšia hus na celom svete.
“Ale no, nechcela som naozaj. A on ťa fakt miluje.” začala ma utešovať, ale ja som zodvihla ruku, aby počkala a aj tak urobila.
“Ja... Fňuk... Len.. Fňuk, myslela som..” nedokázala som zastaviť príval sĺz.
Ani jednu debilnú vetu som nedokázala zo seba dostať von. Hlas sa mi chvel a začala som sa chvieť aj ja. Srdce sa mi rozbúchalo na plné obrátky a ona to zrejme započula.
“Moja, neboj sa. Naozaj som jeho sestra a neprišla som ti ho prebrať. On ani sám netušil, že žijem. A netráp sa za to. Hej? Všetko ti je odpustené. Ale teraz mi tu musíš sľúbiť, že už nikdy neurobíš nijakú hlúposť! Jasné!!” povedala to tak pohrozujúco, to sa dalo v jej tóne jasne počuť.
“Čestné skautské...” zamumlala som ešte rozplakane, ale už som sa trochu upokojila. Pozerala som sa na ňu a ona sa iba usmievala. Akoby sa naozaj nič nestalo, ale ja som vedela, že v jeho tvári to tak vyzerať nebude. Určite mi toto správanie len tak rýchlo neodpustí.
“Ale on... Neodpustí mi.” bála som sa a hlas mi poskočil. Okamžite ma pohladila po hlave a usmiala sa.
“Ale nie. Prečo by mal? Jedine sa hnevá na seba, že toto nechal dopustiť. Ale ver mi, nie na teba. Hm to mi pripomína, žeby som aj jemu mala urobiť prednášku.” zamumlala a pohla sa smerom ku dverám. “Keby dačo som vonku.” odvetila a žmurkla na mňa. Čakala som, že sa čo chvíľu ukáže on a jeho ustaraný pohľad. Lenže nebolo tak. Za dnešný deň som sa už druhý krát mýlila. Tak som si povedala, že teraz mám čas sa vyplakať, lebo potom šancu mať nebudem. Nechcela som, aby ma niekto utešoval, keď som vedela, že toto trápenie som si teraz zaslúžila. No zďaleka to nebolo také silné trápenie, ako pri Thomovi, keď som mu neverila. Ale odteraz mu budem veriť tak veľmi, že ani sebe tak neverím. Na slovo ho budem počúvať a ak by som si mala ublížiť poviem mu, aby ma poriadne prefackal. Viac sklamania už nemôžem priniesť, bolo ho dosť. Aj pre moju mamu.
Zatočila sa mi hlava a pred očami mi počernelo. No potom sa všetko dalo znovu do normálu. To bola zrejme len reakcia na vyčerpanie. Zatvorila som oči a nevšímala som si pomalé otvorenie dverí. Snažila som sa len zaspať.
Prstom mi prešiel po tvári a utieral tým slzy, ktoré sa ešte nezasušili. Ani teraz som neotvorila oči, ale vedela som si jasno predstaviť jeho výraz tváre- strhaný od bolesti.
Celou cestou z nemocnice nikto necekol ani jedno slovo. Mama šoférovala a ja som sedela vzadu s Thomom. Konečne som si mohla poriadne vychutnať jeho prítomnosť bez toho, aby som sa strachovala, že ma nechce.
Sedela som tesne vedľa neho, priam nalepená na neho, ale len som sa o neho opierala.
Ľavú ruku mi pevne zvieral vo svojej a hladila po jej chrbte. Mama si nás celú cestu ignorovala a nevšímala si ani naše ruky, či blízkosť tiel. Necekla ani slovo a to bolo len dobre. Aspoň som nemusela hovoriť, keď som naozaj nemala chuť jej nič vysvetľovať. Už som sa zmierila s tým, že jej budem musieť nahovoriť do hlavy historku s lezením na strom.
Auto zastavilo a mama si povzdychla.
“Zoberiem ťa domov?” opýtala sa Thoma, ja som si ju nevšímala. Tak, ako ona mňa.
“Nie, pôjdem pešo. Bývam len kúsok. Ďakujem vám.” odvetil a vystúpil z auta. Pomohol aj mne a potom ma jemne pobozkal na čelo. Mama si nás nevšímala a pobrala sa ku dverám.
“Prídem?” začudovane som sa na neho pozrela, že prečo sa to pýta, no asi som sa ho to mala pýtať ja, keď som ho tak nepekne podozrievala a podviedla.
“Hej..” zamumlala som. Držal ma v náručí a hľadel mi do očí. Ani raz ma nepobozkal, vrátane toho malého a neškodného bozku na čelo. Potom ma pustil. Videla som mu na tvári, že mu nie je veľmi ľahké byť so mnou, veď iba nedávno pil ľudskú krv a ja som mu to veľmi neuľahčila so svojím debilným správaním.
Otočil sa a už aj bol preč. Chvíľu som tam stála ako omámená, no keď som sa striasla od zimy, pobrala som sa domov.
“Prečo neprišiel Thom ku nám?” opýtala sa ma mama, keď som vošla do dverí.
“Hm, rodičia...” zamumlala som.
“Aha.” to bola jej posledná odpoveď. Sadla si za počítač a začala si dopisovať s Robom. Aká paranoja. Aj môj otec sa volá Robo. A v niektorým ohľadoch sú si aj dosť podobní, ale len naozaj v niektorých.
Pokrútila som hlavou a ľahla som si do postele. Ruka ma strašne pichala, tak som sa prinútila si ísť pre lieky.
Hlava sa mi ešte stále točila od straty krvi a od bolesti. Strašne ma to bolelo, akoby mi niekto prešiel motorovou pílou cez ruku.
Konečne som ležala na posteli a mohla som sa aspoň pár hodín venovať svojmu ľudskému životu. Premýšľala som nad tým, nad čím som sa na chvíľu pozastavila o maminom priateľovi. Áno na podobal sa v niečom na môjho otca, ale to bolo strašne málo vecí. A jeden veľký rozdiel je, že jeden Robo je s mojou mamou a druhý je niekde v Anglicku. Najradšej by som bola, keby ten druhý bol s mojou mamou, ale na to som už dávno zabudla. To sa už nikdy nestalo. Rodičia sa už nemajú tak radi a pomerne veľmi málo spolu hovoria. Mama ma dokonca ani nechce pustiť za otcom do Anglicka, kam by som fakt šla.
Vtom som si spomenula na jednu vec, čo sa už o pár týždňov uskutoční. Ako som mohla zabudnúť? Ja sprostá!!!! Veď o chvíľu idem do Anglicka. Skutočne ma matka pustila na mesiac za otcom a ja som na to zabudla. Niet divu. S otcom som hovorila asi pred troma týždňami a to som bola v najväčšom strese. Fakt som nemala čas sa nad tým zamýšľať, keď mám okolo seba upírov, ktorí ma môžu každú chvíľu zabiť.
Striaslo ma.
Čo poviem Thomovi? Pôjde so mnou? Tajne sa nechá prepašovať, aby sme mohli byť spolu nasledovný mesiac? Alebo budem musieť bez neho vydržať?
Stiahlo mi to žalúdok. Nie, nie, NIE!!! Bez neho nikam nejdem. Konečne som si bola istá, že ma miluje a nie je to nijaký žart, konečne som s ním mohla byť tak, že mu verím. Nechcem odísť! Ale za otcom? Takáto možnosť sa skutočne nevyskytuje každý deň....
Tento ľudský problém ma skutočne zamestnal na niekoľko hodín a ani som si neuvedomila, že som zaspala. Zistila som ti až vtedy, keď si vedľa mňa niekto sadal a poriadne ma začal prikrívať.
Otvorila som oči, bol to Thom. Usmiala som sa na neho a on mi úsmev opätoval. Konečne som s ním bola bez toho, aby som sa bála, že mi klame. Všetky obavy som hodila bokom. Po tejto skúsenosti som zabudla, že on aj klamať vie.
“Prepáč, nechcel som ťa zobudiť...” pohladil ma po čele, no ja som sa nedala odbiť.
“Jasné, že nevadí... Sadni si. Prišla som na jednu vec, na ktorú som, neviem akým zázrakom, zabudla.” začala som trochu opatrnejšie a on ma poslúchol a sadol si. Ale nie na posteĺ vedľa mňa, ale do stoličky pri stole. Trochu ma to zabolelo a zmiatlo, ale nenechala som sa tým zmiasť. Ešte stále ma v sebe ľudskú krv...
“Nechceš mi tu vykladať, že klamem?” ozval sa podozrievavo a trochu vydesene. Usmiala som sa a potriasla som hlavou. Posadila som si, povedala som si, že ho budem trochu napínať.
“Nie... Ale... O tri týždne idem do Anglicka za otcom...” zašepkala som, čo najtichšie. Vedela som, že ma aj tak počuje.
Zmeravel a trochu mal šokovaný výraz tváre.
“Hm... To je zaujímavé. Akože o tom neviem? To je jedno, kedy vyrážame?” okamžite som vydýchla na znak úľavy. “Čo? Čakala si, že ti za to vynadám? Je to stále tvoj otec nie? Máš právo tam ísť. V tom ti ja nič nemôžem.” všimol si moju úľavu a ihneď ju skomentoval. Iba som vyvalila oči, ale rýchlo som sa dala do poriadku. Neušlo mi, ako sa spýtal “Kedy ideme” . Pousmiala som sa, toto som nečakala.
“No.. Uhm, nepozeraj sa tak na mňa, no. Viem, že mám na to právo, ale nečakala som toto.” šokovaná som na neho hľadela, až sa začal smiať. Nie nahlas, aby nezobudil moju mamu. Usmiala som sa aj ja a pozrela som sa do zeme.
“Láska, myslíš, že ťa tam nechám ísť samú? Aj keby som mal byť na ulici, idem s tebou. Nechápem prečo sa čuduješ. Malo ti to byť jednoznačné.” aj toto ma šokovalo, ale nedala som to už na sebe znať. Trochu som sa hanbila, že mi to skorej nenapadlo.
“No na ulici ťa nenechám.” vydýchla som, že to šlo ako po masle.
“Heh, myslel som si.” usmial sa.
“Ako môžeš pochybovať? To je samozrejmé.” zasmiali sme sa spolu na tom a podišiel ku mne. Zrejme sa mu už nechcelo sedieť bokom a nedotknúť sa ma. Jemne ma pohladil po tvári a sadol si tesne vedľa mňa. Nevytiahol si ma na seba, neobjal ma, len ma hladil po tvári. Tvárou bol odo mňa len 5 cm a mne sa zrýchli tep.
“Nepochybujem...” zašepol a rýchlo ma pobozkal na ústa. Uškrnul sa na mňa, že ako ma vyviedol z miery a jasne bolo vidieť, aký je na to hrdý. Láskavo som sa na neho usmiala a potiahla som ho, aby si ľahol so mnou. Potom som sa na neho prilepila a pomaly som sa dostávala do ríše tých najkrajších snov...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
fallangel
11. 11.novembra 2010 17:54
ako zisťujem,moja zásoba chvál je nad dne na viac sa nezmôžem,takže= jednoducho Super on je taký zlatý
Napíš svoj komentár