230 DNÍ S UPÍROM II.séria - 20.časť

VERONIKA

Rozhodla som sa, že si trochu obzriem dom a nájdem nejakú knižnicu. Lloyd bol veľký milovník kníh, a preto som verila, že určite má niekde knižnicu. Chcela som sa ho na to opýtať, ale včera som bola až príliš zainteresovaná záhradami, že som na to zabudla. Keďže dnes bol celý deň vo svojej kancelárii, nechcela som ho otravovať a tak som sa rozhodla sama nájsť knižnicu a medzitým si prezrieť dom.
Lloyd sa mi zdal veľmi priateľský a pohostinný, aj keď nás nepoznal, stačilo mu len toľko, že sa poznáme s Temným Pánom. Ale predsa miestami sa mi zdalo, akoby na mňa naliehal kvôli Denisovi a Thomovi, zdá sa mi akoby niečo tušil.
Prešla som po niekoľkých izbách, ktoré boli veľmi zaujímavé a potom som natrafila na ďalšie hosťovské izby. Konečne som sa dostala ku knižnici, ktorú som toľko hľadala.
Bola veľmi veľká a bolo vidieť, že sa o ňu Lloyd poriadne stará. Presne ako o svoju záhradu, no nemyslím si, že to všetko robí sám. Má aj služobníctvo, ktoré sa o to stará. Lloyd je na to až príliš hrdý, aby robil nejaké domáce práce, to som zistila už dávnejšie.
Sadla som si do jedného veľkého, koženého kresla s jednou encyklopédiou. Začala ma nudiť, tak som šla hľadať niečo zaujímavejšie. Ako som vytiahla jednu starú knihu na druhej strane police som si všimla tvár , presnejšie Denisovu tvár.
Vyzeral dosť unavene a po opici. Netušila som, že sa upíry dokážu ožrať a môžu byť aj po opici.
“Ahoj.” pozdravil ma milo. Nesnažila som sa byť hnusný, pretože to nemalo zmysel a on sa ku mne predsa len správal milo v poslednom čase.
“Ahoj.” vzdychla som a otvorila som knihu, ktorú som držala v ruke.
“Čo to čítaš?” opýtal sa ma zdvorilo a prešiel na druhú stranu police ku mne.
“Nestihla som si to ešte pozrieť.” odvetila som.
“Aha.” zamumlal a sadol si do kresla, v ktorom som predtým sedela.
“To je moje miesto.” vyhŕkla som trochu podráždene.
“Môžeš si sadnúť kľudne na moje kolená.” zaškeril sa a ukázal na svoje kolená.
“Nie díky... Upírom zrejme alkohol prúdi dlho do hlavy.” odvrkla som uštipačne, aby si uvedomil, že o tom viem.
“Do riti! Vieš o tom?” opýtal sa ma totálne zničene.
“Áno... Bohužiaľ sa to ku mne dostalo.” sadla som si na sedačku oproti nemu. Pozrela som sa konečne do knihy, ktorú som držala v ruke. Bol to nejaký starý denník Jonathana M. Cartiho. Hneď prvá myšlienka ma zaujala : -Táto energia mi zmenila život...- . tušila som, že je to možno o tej istej energii, na ktorú som aj ja myslela.
“Sorry. Nechcel som, aby si o tom vedela. Čo presne si počula?” ozval sa vzápätí a mne prišlo čudné, že sa tak zaujímal o to, čo som o ňom počula.
“Nie je ti to jedno?”
“Nie.” naliehal.
“Uf. Počula som, že si prišiel naspäť totálne ožratý niekedy okolo tretej poobede, zaplietol si sa do nejakej bitky a celý si bol od krvi.” spomenula som si na slová Lloyda, ktorý mi to celé hovoril, no nebolo na to nejaké príjemné pomyslenie. Vtedy ma vyprovokovala poriadna zvedavosť. Chcela som sa o tom dozvedieť, pretože som chcela vedieť, či sa Denisovi nestalo niečo vážnejšie.
“Išli sme s Thomom hľadať upírov do lesa. Nikto tam nebol, tak sme šli do baru, kde malo byť kopec upírov. Ukázalo sa, že tam boli. Vošli sme, objednali si whisky a Thom si všimol pušku za barmanom. Čudoval som sa, načo mu tu je.
Vypil som svoj pohár a Thom po mne niekoľko minút. Schytil pušku vo veľkej rýchlosti, to znamená, že si ho všimli len upíry a začal strieľať po bare. Objednal som si medzitým ďalšie whisky, ale barman mi dal celú fľašu. Tak som ju medzitým vychľastal. Dosť ma to chytilo. Keď Thom dostrieľal, vygumoval som barmanovi pamäť a premkol ma smäd. Keď som ožratý väčšinou sa neovládam. Vysal som ho, no keďže som bol ožratý nie veľmi dobre sa mi dalo sať. Začala mi z tepny striekať krv a ja som bol celý od toho. Potom sme sa pobrali sem.” dokončil svoje rozprávanie. Prišlo mi z toho blbo a dostala som jeden záver.
“Aha, takže s tebou nikdy nepôjdem piť.” zamumlala som svoje konečné rozhodnutie.
“Ale tak som to nemyslel.” začal sa smiať.
“Tak ako? Aby som šla s tebou piť a potom aby si ma vysal?” opýtala som sa ironicky.
“Nieeeee...”
“Vôbec.”
“Dobre je pravda, že sa neovládam, ale to neznamená, že ťa vysajem. Keď budem s tebou, nebudem ťa chcieť vysať, ale poriadne pomilovať.” uškrnul sa a ja som ostala s otvorenými ústami pozerať na neho ako na debila. Však aj bol debil. V tej chvíli ma napadlo, či náhodou nevie, že sa mi snívajú také sny.
“Ehm... Chcela by som teraz čítať.” zamumlala som celá nesvoja a v pokuse zaviť sa ho. Lenže on zrejme nemal chuť stadeto odísť a nechať ma na pokoji.
Cítila som sa nesvoja, keď nič nepovedal, tak som sa na neho pozrela. On sa pozeral na mňa a keď sa nám stretli pohľady iba sa uškrnul.
“Myslím, že pôjdem do svojej izby.” vyslovila som a hneď som sa aj postavila. Aj on sa postavil.
“Čo?” opýtala som sa ho.
“Nič.” odvetil. Tak som sa teda pohla do svojej izby a on išiel tiež.
“Prečo ideš za mnou?” opýtala som sa nesvoja.
“Nejdem za tebou. Len idem do svojej izby a tá je tým istým smerom.” skonštatoval a ja som sa cítila trochu ako blázon. Asi som si to všetko len nahovárala, no už som sa cítila ako debil, pretože aj tie sny o ňom ma dosť vyvádzali z miery.
Napokon, keď sme sa dostali na chodbu s našimi izbami, on sa pohol druhou stranou a ani sa na mňa nepozrel. Iba som si vdýchla a vošla do svojej izby.
Knihu som mala v ruke a tak som sa rozhodla, že si niečo prečítam hlavne, keď ma to zaujalo tou myšlienkou na začiatku.

Po prečítaní prvej kapitoly som sa nedozvedela nič o energii. Písalo sa tam stále dookola len o nejakej žene, ktorú uniesli zlé sily. Zdalo sa mi, že je to len nejaký fantastický príbeh a nie poučná literatúra.
Niekto zaklopal na moje dvere.
“Ďalej.” ozvala som sa.
Vošiel Lloyd.
“Prepáč, že ťa otravujem. Chcel som sa len opýtať, či nechceš so mnou zájsť do mesta. Potrebujem si niečo vybaviť a hovoril som si, že by si možno chcela ísť medzi ľudí.” usmial sa a mne sa tento nápad ihneď začala pozdávať.
“Jasné, len si hodím na seba niečo.” hlesla som.
“Dobre, za 5 minút v hale.” zatvoril dvere. Odložila som knihu a začala som si vyberať nejaké oblečenie. Zistila som, že som všetko minula a už nemám čo na seba. Počítala som s tým, že tam budeme len pár dní, ale toto tak vôbec nevyzeralo.

Po 5 minútach som zišla do haly a Lloyd ma tam už čakal.
“Hm našla som dnes knižnicu.” povedala som počas nastupovania do auta.
“To je super a niečo si si aj našla?”
“Ach áno... Ak to nevadí.” zahanbila som sa, keď som si spomenula, že som sa ani neopýtala.
“Nie jasné, že nie. Môžeš si stade prečítať, čo len chceš.” upokojilo ma to.
“A kam vlastne ideme?”
“Potrebujem skočiť do banky, lebo tam mám nejaké nevybavené účty a potom ešte nejaké veci povybavovať. Ty by si mohla zatiaľ ísť do centra mesta pozrieť nejaké obchody, aby si nemusela chodiť so mnou po tých nudných miestach.” úplne sa mi to hodilo, pretože som nemala nijaké oblečenie.
“Dobre...” odvetila som.
“Tu je jedna moja kreditka. Je na nej dosť veľa peňazí, takže dúfam, že si vyberieš nejaké poriadne oblečenie.”
“Och veľmi pekne ďakujem, ale nie som si istá...” nedokončila som, lebo mi skočil do reči.
“Len ber.” usmial sa na mňa a potom nastalo ticho.

Prechádzala som sa po obchodoch. Našla som zopár naozaj super vecí, ktoré som si hneď kúpila. No ale na moje nešťastie som narazila na Denisa, akoby ma špehoval. Úplne ma to vzalo, pretože som sa s ním nechcela rozprávať a ani stretnúť. Myslela som si, že konečne budem mať trochu pokoj a čas na nákupy.
“Prečo si tu sám?” opýtala som sa ho po zvítaní sa a vymenení pár viet.
“Thom je v lese. Ja som v meste.” usmial sa.
“Aha...” zamumlala som a pozrela som sa do zeme.
“Hmmmm, si baba a baby majú radi darčeky.” premýšľal a potom sa otočil ku jednému malému obchodu so soškami a podobnými maličkosťami.
“Denis ja...” chcela som povedať, že mi nemusí nič kupovať, lebo som dostala peniaze od Lloyda, ale nestihla som, pretože už bol v obchode. Vrátil sa asi za dve minútky s malou taštičkou v ruke.
“To je pre teba.” uškrnul sa, akoby nevedel urobiť nič iné v mojej prítomnosti.
Ale nemohla som sa sťažovať, takýto Denis sa mi páči viac ako ten, ktorý ma chce za každú cenu zabiť.
“Ďakujem, no nemusel si.” zobrala som taštičku a nazrela dnu. Bola v nej malá strieborná ruža, ktorej kvet žiaril krásnou krvavo červenou farbou.
“Ale áno musel. Páči sa ti?”
“Áno je krásna... Díky.” ešte raz som sa poďakovala. Naozaj sa mi páčila.
“Hm... Nemal by si hľadať upírov, aby sme šli čo najskôr domov?”
“Ale áno mal by som. Ale nechce sa mi. Dnes som už zabil toľko upírov, že sa mi zdá, akoby tu už nebol ani jeden okrem mňa a Thoma.”
“Aha... Kedy pôjdeme domov?”
“Neviem...” zamumlal a nastalo trápne ticho.
“Bojím sa, že Lloyd niečo tuší.”
“Hm?” zodvihol zrak na mňa.
“Stále sa ma pýta, čo ste zač.” odvetila som a bola to pravda. Odkedy sme tu boli spýtal sa ma to už aspoň stokrát. Možno preto ma stále volá so sebou.
“Do riti!” vykĺzlo z neho.
“Čo?”


“Za žiadnych okolností mu o nás nepovedz!”
“Nie, nie som sprostá.”
“Asi by sme sa mali poponáhľať, pretože bude niečo tušiť....” hovoril, ale ja som ho prestala počúvať. Pozerala som sa len na jeho ústa ako sa pohybujú a jeho tvár ako mení náladu. Nechápem ako som sa mohla oddať toľkej vnímavosti voči Denisovi. Sledovala som každý záblesk pocitu v jeho tvári a keď stíchol naďalej som sa pozerala na neho ako na nejakého pána dokonalého. Zrejme si uvedomil môj pohľad, no nič nepovedal.
Rýchlo som potriasla hlavou.
“Ehm... Ja... Čo si to hovoril” spýtala som sa zahanbene.
“Len o tom, ako som zabil toho upíra....” znovu sa zahĺbil do rozprávania a ja znovu do pozorovania. Cítila som energiu, ako do mňa vchádza z okolitých stromov a kopcov, a preto som sa stávala čoraz sebavedomejšia. Každou sekundou som ho vnímala inak. Akoby sa mi otvorili oči a ja som si všimla jeho krásne vlasy, alebo jeho oči. Nikdy predtým som si to nevšimla. Akoby sa teraz zrútila bariéra medzi nami dvoma. Čudovala som sa, že som si predtým nevšimla jeho krásnu pokožku, ktorá na mňa priam kričala , aby som sa jej dotkla. Ani neviem ako, ale v zrazu som mu hladila tvár a bola som očarená z toho, čo som cítila. Akoby som hladila hodváb.
Zapozeral sa na mňa a pohladil ma po tej rukou, ktorou som sa ho dotýkala.
Nič nepovedal, len sa ku mne otočil a prezeral si môj výraz tváre.
No ja som zďaleka neskončila. Pozrela som sa hlboko do jeho očí a videla som v nich krásu a porozumenie. Poriadne som si kúsok po kúsku pozrela jeho tvár a všimla som si každú malú časť jeho pokožky. Dokonca som si všimla aj jeho krásne tvarovanú bradu, či lícne kosti. Napokon som sa dostala ku jeho ústam. Ostala som až v pomykove, keď som si všimla tie nádherne tvarované pery. Boli plné a úplne symetrické. Celá jeho tvár bola stavaná tak, aby všetko sa ku všetkému hodilo.
Pozrela som sa do jeho lesklých očí a všimla som si aj jeho dlhé čierne mihalnice.
Nič nehovoril, nechal ma prezerať si ho.
Napokon som to nevydržala a musela som sa dotknúť jeho tváre. Najprv som sa dotkla lícnej kosti, potom som prešla na nos a napokon cez pery.
Potiahol ma ku sebe svojou rukou a pohladil ma po chrbte. Zimomriavky sa mi ihneď roztrúsili po chrbte.
Ďalej som to už nevydržala a ... rýchlo som potriasla hlavou.
“Hm?” ozval sa on ako prvý.
“Ech... Sorry.. Ja .. Nechala som sa trochu uniesť.” zamumlala som a rýchlo som sa otočila. Zostal šokovaný z mojej náhlej zmeny nálady. Dokonca aj ja som bola v pomykove z toho, čo všetko som si všímala za týchto pár sekúnd a to všetko sa zdalo oveľa dlhšie. “Asi by som sa mala vrátiť za Lloydom.” vyhlásila som napokon a ani som sa na neho nepozrela. Otočila som sa mu chrbtom a odkráčala som preč...

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu