Denis mi nepovedal nič. Na moju otázku len odpovedal slovom : NIČ! Nechcela som radšej viac vyzvedať, no totálne ma to štvalo.
Keď som raňajkovala trochu som sa porozprávala s mamou, no naša konverzácia sa rýchlo ukončila.
Denis prišiel dnes nejako zavčasu, čo som sa dosť čudovala.
“Čo sa deje?” opýtala som sa , lebo mal naponáhlo.
“Spomínaš si, ako som ti povedal, že všetko sa dozvieš v správny čas?” prikývla som. “Teraz je ten správny čas.” zasekla som sa a vyvalila som na neho oči. Konečne bol Čas na to, aby som sa dozvedela, čo je so mnou a čo sa vlastne všetko okolo mňa deje.
“Najprv musím niečo vybaviť s tvojou matkou.” vyhlásil a otočil sa mi chrbtom. Podišiel ku mojej mame a začal jej nahovárať nejaké veci typu : tvoja dcéra a ty ste pozerali telku, pôjdeš do fitka a nič si nevšimneš. Na mňa si nikdy nebudeš pamätať, akoby som ani nežil. Nechápala som týmto rečiam a zľakla som sa.
“Denis, prečo jej to hovoríš?”
“Toto šialenstvo sa musí ukončiť, nie? Necítiš sa dosť napäto? Konečne bude koniec... Neboj sa.” povedal mi a podišiel ku mne bližšie. Zapozeral sa mi hlboko do očí a ja som postupne cítila únavu, ktorá bola čím ďalej tým silnejšia. No medzi týmito stupňami som si stále uvedomovala skutočnosť toho, čo sa okolo mňa deje. konečne som dostala odpovede na svoje otázky a nič už nebolo predo mnou utajené. Chalan, ktorého som ľúbila sa presťahoval a viac ma nechce vidieť. Samozrejme som nechápala, prečo by sa takto rozhodol, no ďalšiu vlnou som to pochopila. Už ma viac neľúbil a našiel si inú, lepšiu. Slzy sa mi nahrnulo do očí, no vtom sa hneď prestali, pretože som si spomenula na ďalšiu spomienku. Spomienku, ktorá mi jasne hovorila ako mi bolo dobre s tým chalanom. Ako sme spolu boli na koncerte a ako sme sa spolu milovali. Všetko som znovu prežila, ale samozrejme mojej mysli už unikala tá podstata. Všetko, čo sa mi hrnulo mysľou bola lož a dokonca to ani nebolo s tou správnou osobou. Na všetko, na čo som len dokázala myslieť (musela som, lebo sa mi to vnucovalo a presviedčalo, že to tak je) bolo úplne inak, ako to v skutočnosti bolo. No na toto bolo už neskoro. Z mysle sa mi pomaly vytláčal a vymazával Thom a jeho neskutočná láska, ktorú som kedysi cítila. No teraz to už bolo jedno, lebo som si ani nebola istá, či ma miluje aj naďalej.
Už bolo neskoro.
Zabudla som.
Všetko zmizlo. Už nič nemá zmysel. Všetkému je koniec. Koniec aj mojej neskutočej lásky...
DENIS
Snažil som sa, čo najpresnejšie vymazávať jej pamäť, no musel som sa aj ponáhľať. Nemal som veľa času a navyše som ani nevedel, kedy sa Thom objaví. Plánoval som, že keď toto dokončím ihneď sa vyberiem do Štátov a Thom o mne už nebude vedieť vôbec nič . Všetko som mal presne naplánované a načasované.
Položil som Veroniku do jej postele a pohol som sa preč. Konečne som skončil s tým, čo som mal v pláne. Keď sa Veronika prebudí, nebude si nič pamätať a bude si myslieť, že chodila s nejakým chalanom a ten sa ale už odsťahoval do iného mesta. Do Košíc - presne som vybral mesto, aby bolo čo najďalej. Rýchlo som vytočil číslo v mobile. Samozrejme som mal všetko premyslené a v rámci svojej vlastne bezpečnosti som si musel nájsť aj nejaké posily, ktoré by mi pomohli sa vysporiadať s Thomom, keby náhodou na mňa zaútočil.
Vybral som sa domov, vedel som, že to už nie je dobrý nápad, ale zabudol som si tam doklady. Nemal som čas si vybavovať falošné papiere, čiže som sa musel vrátiť. No nečakal som, že tam bude na mňa čakať ešte jedno prekvapenie...
THOM
Ihneď, ako vkročil do obývačky som na neho zaútočil. Začal som mu šklbať vlasy a keď si konečne uvedomil, čo sa sním deje, začal sa brániť. Udieral do mňa ako len vedel, no mnou to ani nepohlo. Aj napriek tomu, že už nikdy nebudem piť ľudskú krv som porušil svoje pravidlo a tesne pred tým, ako som vkročil do domu som zabil človeka, len preto, aby som bol dosť silný. Keď som si uvedomil, že Veronika už s ním nie je, vydesilo ma to. Bál som sa, čo sa jej stalo a v Denisovom prípade určite nič dobré.
Temný Pán ihneď zakročil. Pohol sa z izby smerom von. Ďalej neviem, čo sa stalo, lebo som bol zaneprázdnený Denisom.
Nešetril som ho! Schytil som ho pod krkom a odhodil niekoľko metrov od seba. Keďže som plánoval ešte bývať v tomto dome, musel som presunúť boj von z domu. Tak som pribehol k Denisovi, ktorý sa už dvíhal zo zeme a s celou silou som ho vykopol z domu. Prerazil dvere a vyletel na záhradu. Temný Pán zápasil s jedným upírom a jeho syn Alex mu tiež pomáhal. Aj som čakal, že si Denis privedie posily. Na to, aby to urobil celkom sám bol až príliš veľký zbabelec.
Keď sa Denis postavil, nemal som dosť času na to, aby som mu uhol. Hneď sa postavil a skočil ku mne. Chytil ma za krk a chcel mi ho vykrútiť, no zabránil som mu to tým, že som ho silno kopol do brucha a odkopol som ho aspoň o meter. To my celkom stačilo na to, aby som získal viac času. Hneď som na neho skočil a zahryzol som sa mu do hrdla.
Vykríkol.
Snažil sa ma odstrčiť, ale nemal už toľko síl. Rýchlo som ho prestal hrýzť a odhodil ho niekoľko metrov od seba. Zastavil ho až strom, od ktorého sa silným puknutím jeho chrbtice odrazil a spadol na zem.
Začal sa smiať. Vedel som, že sa mu chrbtica hneď zahojí a bude môcť znovu bojovať, a preto som neuľavil z pozornosti.
Denis sa hneď postavila oprášil sa.
“Na viac sa nezmôžeš?! Si trápny Thom. Nestačí ti len jeden človek a jedna večera na to, aby si ma porazil. Musel by si sa ľuďmi kŕmiť.” smial sa ďalej a rozbehol sa ku mne. Vedel som, že má pravdu, ale počítal som s tým. Celý týždeň som sa kŕmil ľudskou krvou, môj tréning spočíval samozrejme aj v tom, aby som vraždil a stravoval sa ľuďmi. Lenže o tom Denis vedieť nemusel.
Odrazil som jeho útok a kopol som ho medzi nohy. Zavrčal, no nepoľavil. Skočil na mňa a schytil mi obidve ruky. Ocitol sa za mnou a zablokoval mi akýkoľvek pohyb s rukami. Silno ma kopol do chrbta a ja som už len to zaregistroval, ako mi pukla chrbtica a ako som silno dopadol na zem. Ošúchalo sa mi ľavé líce, ale to sa hneď zahojilo. Keď som sa postavil, chcel som si vystrieť chrbát, ale nemal som dosť času, lebo Denis už bol na ceste za mnou.
Kopol ma do hlavy a ušetril mi niekoľko rán päsťami do brucha.
Padol som sa zem. Bol som oslabený a nedostával som dosť vzduchu.
“Braček. Naozaj si si myslel, že si silnejší?” opýtal sa ma a podišiel ku mne. Chcel som sa postaviť, no znemožnil mi to tým, že mi kopol do hrudníka. Cítil som ako mi rupli rebrá, ktoré mi ihneď prepichli pľúca.
“Veronike som už dávno vymazal pamäť. Neboj sa , keď tu s tebou teraz skončím, aspoň budem mať istotu, že sa s ňou už nikdy nezoznámiš. Aj tak som jej povedal, že keď sa stretne s nejakým Thomom, nikdy sa s ním nemá dať do rečí a má ho nenávidieť. Dobré čo?” smial sa na plné hrdlo. Nedokázal som dýchať a začal som sa už aj dusiť. Denis mi uštedril ešte pár kopancov do hrudníka, ktorý sa mi už zrejme celý rozpadol.
Zapozeral som sa na strom, ktorý bol neďaleko mňa. Oči sa mi už takmer zatvárali a Denis ešte stále do mňa kopal. Hovoril mi ešte niečo, no ja som už nič neregistroval. Ako som sa tak zapozeral na ten strom , všimol som si ako svieti. Okolo neho sa vinul biely závoj dymu a žiaril všade vôkol seba. Hneď som si uvedomil, že je to energia zo stromu. Chcel som sa ku nej načiahnuť a uchmatnúť si z tej energie trochu pre seba, aby som dokázal zabiť Denisa. Ani som sa nemusel veľmi namáhať, pretože tá energia začala sama od seba do mňa vplývať. Hneď som sa cítil silnejší, no ešte stále som sa nemohol hýbať.
Vtom sa mi pred očami vynorila moja matka .
“Thom, nezabudni, že Boh pre nás pripravil skutočne veľa nevysvetliteľných dejov, ktoré nám majú neustále pomáhať. Nezabúdaj, že si musíš neustále veriť a byť za tým pozitívnym. Nikdy nepros o to, čo nechceš. vždy pros Pána o to, čo chceš! A on ti to s radosťou dá.” slová mojej matke ni zneli až dodnes v ušiach. Moja mama bola veľmi pobožná a verila v pozitívnu silu myslenia. Verila vo všetko, pretože sa sama presvedčila, že je to skutočne pravda. Samozrejme na všetko mala odpoveď: “To nám tu ponechal náš Pán.”
Otvoril som oči a hneď sa mi vrátila sila. Cítil som pálčivú bolesť v hrudi, no pomaly sa mi to začalo zaceľovať. Všetko sa mi začalo hojiť. Denis neprestával kopať do mňa, no keď som nabral dosť síl, schytil som mu nohu a zahryzol sa do nej. Vykríkol od bolesti. Jediná rana, ktorá sa nikdy nezahojí je upírie uhryznutie a rana spôsobená drevom.
Druhou rukou som nahmatal drevo a celou silou som mu ho vtisol do nohy. Znovu zakričal.
Rýchlo som sa postavil a začal som do neho búchať. Cítil som pod rukami, ako mu lámem kosti. Schytil som mu ruku a celou rukou som mu ju zlomil. Denis sa snažil brániť, ale nemal šancu. Vošiel do mňa taký hnev, ktorý som už nemohol ovládnuť.
Napokon sa Denis zosypal na zem a ja som sa ku nemu sklonil. Schytil som mu hlavu a vykrútil som mu ju. Samozrejme, že mu to ešte nič neurobilo, len mu to znemožnilo pohyb na pár sekúnd. Ja som musel za tieto sekundy nájsť nejaké drevo, ktorým by som mu prepichol srdce.
Očami som behal po okolí a hľadal nejaký konár, no medzitým som Denisa uhryzol do hrdla, aby som získal viac času. Napokon som objavil veľký asi metrový konár hrubý možno 5 centimetrov. Dobehol som pre neho a vrátil som sa na miesto, kde ležal Denis.
Pozrel sa na mňa a ja na neho.
“Ty pankhart. Poriadne som ju pojebal!” zakričal Denis zo všetkých síl a ja som mu zase zo svojich všetkých síl vrazil konár do srdca.
Všade vystrekla krv a vnútornosti. Denis ihneď vzplanul a premenil sa na popol.
Zostal som tam stáť a dýchal som z posledných síl. Poobzeral som sa a všimol som si ako sa Alex skláňa nad postavou. Bol to Temný Pán. Rýchlo som tam dobehol a padol som ku nemu.
“Č-čo sa deje?” zakoktal som.
“Zomiera!” zakričal Alex a jeho slzy dopadali na otcovu hruď.
“Thom... Thom... Vždy som ťa považoval za syna... Prajem ti, aby ti už nič nestálo v ceste šťastia... Dostávaš odo mňa požehnanie... Alex... Poď sem...” chrapčal Temný Pán. Cítil som ako sa mi v očiach zrušila nejaká blana, alebo niečo podobné a spustili sa mi slzy. Vtedy som to pochopil. Upír môže plakať len vtedy, keď sa mu rozruší od veľkého žiaľu obrana, ktorá je veľmi silná, no bolesť v srdci je ešte silnejšia. Tejto bolesti sa nič nevyrovná.
“Prenechám ti všetok majetok, Alex. A moje pravé meno je Anthony James Norwood.” dokončil vetu s veľkými ťažkosťami a skonal.
Pochopil som aké je to niečo stratiť. Bojoval som o niečo, čo mi bolo veľmi cenné viac ako môj vlastný život. Zistil som, čo je to skutočná láska a vlastne, čo je to milovať. To, aké cenné to pre mňa bolo, som si uvedomil až vtedy, keď som to stratil.
V mysli som počul hru na klavír svojho brata, keď sme boli ešte deti.
“Však je to krásne mami?” pýtal som sa matky, keď počúvala a od dojatia je stekali slzy po tvári. Denis hrával ako skutočný umelec. Posledný krát som ho počul hrať, keď som mal jedenásť rokov, keď nám zomreli rodičia. Odvtedy sa oddal smútku a nikdy viac nehral.
Keď som si uvedomil, že môj brat je mŕtvy, rozplakal som sa ešte viac. Zvuk klavíra sa mi neustále ozýval v ušiach, no stále viac a viac tíchol. Zatvoril som oči a snažil som sa bojovať so svojím vnútrom, aby ten zvuk zostal aspoň o sekundu dlhšie v mojej hlave, no stále som prehral. Až napokon ten zvuk stíchol. Zacítil som prázdnotu a bolesť. Akoby som prišiel o svoju dušu. Pozrel som sa na popol, ktorý ležal na tráve. Cítil som ako stade miznú všetky náznaky toho, že to kedysi bola bytosť. Aj keď už nie živá posledné storočia, ja tak som to cítil. No tento pocit sa tiež strácal presne ako ten zvuk klavíra.
“Thom, vždy budeš môj najlepší mladší brat.” zneli posledné slová, ktoré som začul v hlave. Spomenul som si na deň, keď mi to Denis povedal po prvý krát. Sľúbil mi, že sa bude stále o mňa starať a bude ten najlepší starší brat.
Pochopil som, aké nešťastie zavítalo medzi nás, keď sme sa premenili na nesmrteľné bytosti. Keby sa to nikdy nestalo, nikdy by sme sa neboli pohádali a zomreli by sme vo vojne a dostali sa do neba. Nikdy by som nemusel zabiť svojho brata, ktorého som aj napriek tejto nenávisti a bolesti miloval a rešpektoval. Vždy to bude môj starší brat...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tooniickaaa
30. 12.decembra 2010 19:00
ááách bože ja to fakt že plačem
Napíš svoj komentár