Vždy som sa snažila pôsobiť na ľudí inteligentne, zmýšľať som tak vždy zmýšľala a snažila som sa tak aj správať... A tak som chvalabohu do istého času aj naozaj tak na ľudí pôsobila. Pôsobila som ako hotová inteligencia. Ale teraz dokazujem pravý opak.
Už sa tak moc nesprávam.. Čoby, ja sa už správam už vždy úplne iracionálne.
Pátrala som, odkedy som sa začala tak správať. Rozmýšľať som ani nemusela nejako dlho, prišla som na to takmer hneď.
A je to tak, že odkedy som spoznala čo je to milovať a byť milovaná.
A pri tom, keď človek spozná tento pocit, by sa mal správať presne naopak, ako som sa správala ja.
Možno je to tým, že som sa vždy hnala za tým aby ma mal aspoň niekto rád, a keď som to dostala, tak som začala na všetko zabúdať... A pritom som urobila obrovskú chybu...
Veď to je samozrejmé, že ak konečne dostaneme to, po čom sme tak túžili, tak si to strážime ako oko v hlave. Ja som pri ostatných veciach to aj robila, ale pri tomto, tom najcennejšom a teraz už pre mňa aj najdôležitejšom, som urobila úplný opak.
Vlastne, ja som ten pocit spoznala len s tej časti, že pocit byť milovaná. Milovať som ešte vtedy riadne nevedela, lebo som riadne nevedela čo to vlastne láska je.
Lebo láska nie je o tom, že by sme si z nej mali brať všetko čo len môžeme, a trvali na opätovaní citu, ale o tom že máme milovať bezhranične, bez nároku takmer vlastniť osobu ktorú milujeme a konať len tak aby to bolo len pre dobro milovanej duše, a v prvom rade konať tak aby sme jej neubližovali!!!
Lenže ja som tak nekonala vôbec. Nástojila som na opätovaní citu, ešte k tomu citu, ktorý som ja vlastne nedávala. Ja som si to len myslela, že viem čo je to láska, ale nevedela som to, lebo som netúžila po tom, aby človek ktorého mám rada mal slobodu, bol šťastný, ale bol stále len pri mne, aby som ho takmer dobre že nie "vlastnila".Aby ten človek mi stále ukazoval ako ma miluje.
A pri tom ten človek mi to dokazoval každým svojím činom, lenže ja som to nevycítila,ja som o tom bola uisťovaná síce stále, ale moje vedomie o tom bolo uisťené, len ak mi to povedal.
A ešte k tomu som mohla byť rada, že ten človek ma vôbec miluje. Lebo som mu hneď na začiatku ublížila tak, ako si ani neviem riadne predstaviť. A ja si viem teda predstaviť veľkú bolesť, lebo chvíľu som ju podobnú zažívala. A to teda hnusne bolelo, ale to čo som mu ja urobila, musí ešte hnusnejšie bolieť.
Ale napriek tomu ma dokázal milovať, a tým pádom som si mala strážiť svoje správanie ako oko v hlave, aby som mu už viac neublížila.
Podľa svojho vedomia som sa aj naozaj tak správala, ale ako si som pozabudla na to, čo som v záchvate strachu o jeho stratu povedala. Jediná maličkosť na ktorú som zabudla a zas som mu neuveriteľne ublížila.
Pri tom on mi nikdy v živote neublížil, lebo ma naozaj miluje.
A ja som to pochopila až teraz. Ale je to asi neskoro
Uvedomila som si toto všetko, až keď som poriadne zas padla na hubu. Ale teraz je neskoro...
Ale aspoň som si konečne uvedomila čo je to milovať naozaj. Milovaná že som bola, som si tiež uvedomila až len teraz, keď som spoznala o čom je láska.
Je načase konečne začať naozaj milovať.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
nicmanenapada
27. 3.marca 2010 17:24
Pekné priznanie. Vždy lepšie, keď to pochopíš neskoro, ako vôbec.
2
Na mnoho vecí príde človek príliš neskoro... hlavne chybu už nemôžeš vrátiť späť... a viem o tom sám veľa.
Napíš svoj komentár