Zvlast si tak spominam na svoje jedno "Nikdy". Sla som domov, uz po chodniku pred nasim domom a odrazu som si nanho spomenula, hoci som sa uz tri mesiace pokusala nanho nemysliet. A cely moj zivot mi pripadal ako nezmyselna cierna diera v ktorej sa vsetko stratilo.
Pamatam si zvlast tento moment na chodniku, ako aj modlitba byva niekedy taka silna, tak isto aj pocit absolutnej beznadeje.
Ked este chcete, co len chvilocku stat v bolesti, ked si chcete este, hoci malicku chvilocku spominat, tak to nie je naozajstna bolest.
Tak este sa v nej vyzivate a este neboli tak, aby ste ju nechceli citit. Pred skutocnou bolestou sa uteka, nespomina, zabuda.
Skutocnej sa snazite uniknut.
A staci moment, ked vas dostihne a aj bez myslienok hloda vase srdce aj bez vedomia. Pripomina mi to regres, citovy zazitok vraj do predchadzajuceho zivota, kde neviete co, ale uz citite. Poznanie len citov ale nie vedomia. Myslim si, ze takto citi dusa, ktora uz vedomie nema, nema rozum, myslienky a zostane z nej len cit. Len citove poznanie niecoho, co vas dostihne.
Pred tym sa da ujst zas len myslienkami.
A uz vtedy som poznala svoju lasku novu.
A vacsiu.
Vsetky predtym a potom uz neboli tak silne.
Skor sa mi zda zvlastne, ako prichadza nova laska, ze jej najprv vobec nevenujete dostatocnu pozornost, aku by si zasluzila, ked bude tou vacsou, co vam este len zmeni zivot ako ste netusili.
Pamatam sa, ako som si pomyslela: Tak tebe sa to nikdy nepodari. Uz je neskoro.
A snad som stale zila len predohru k tomu, co sa da zazit.
Preco sme k velkym laskam vzdy nespravodlivi pre lasky mensie?
Pre menej osudove?
Tie naozajstne nemaju svoj cerveny koberec az po kociar, ktorym prisli. Vzdy je to nejaky lokaj z radu, co vam len podal salvatorku a nemo sa prizeral na vas zivot. A vasa laska na kociari odide s niekym inym. Nic vysnivane sa nesplni.
Az si mozte povedat: Ja blbec, uz davno zacala ako nepodstatny dej.
A vy rozvijajuc koberec pre inu, ste si zaciatok predstavenia mimochodom nevsimli. A uz ste pokazili kopec veci, ked vam pomahal s tym kobercom.
Kto si uz pamata, ze Romeo prisiel ku Capuletom hladat Rosalindu, ktora by tam mohla byt?
"Takych bolo!" - povedal knaz, ktory ho o tyzden sobasil s inou.
Aj teraz mam prestavku medzi dejstvami. Ziadnu Rosalindu nehladam.
A to je mozno chyba, lebo ktovie, aku "Juliu" by som nasla tam, kde by Rosalinda mohla byt?
Uz davno sa mi zda, ze nase sny su len navigacne bludicky, aby sa vam mociarmi chcelo bludit. Presne vedia, kedy zhasnut. Svietit vzdy DOVTEDY, pokym nenajdete nieco, co sa vam ani vo sne nesnivalo.
Ked prestanete verit v sny, akoby ste stratili len baterky alebo ochotu podaromnici za nimi kracat.
Keby som este vedela, preco je tma. A na co sluzi tma.
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
1
cerwik
10. 8.augusta 2008 22:06
velmi sa mi pacia tvoje blogy..velmi. Mozno to bude tou mojou divnou polorozpradnutou osobnostou, a toto mi akoby trosicku budovalo steny mojho ja
2
fakt skvelý článok máš talent dievča len ho ďalej rozvíjaj a niečo z teba bude
Napíš svoj komentár