Bez výpovednej hodnoty, ale písanie je môj život. Neberte mi to

Pýtate sa, aký som dnes mala deň? Skvelý. V škole som bola iba na nemčine a po dvoch hodinách som to definitívne vzdala. Načo sa predsa trápiť, keď si má človek možnosť blicnúť?

Tak som sa vám teda po tej druhej hodine pekne vybrala do šatne, obliekla si bundičku a šla si cez vrátnicu akoby nič. Nanešťastie tam hliadkoval náš telocvikár, ktorého som mala tú česť vidieť na lyžiarskom len v uteráku. Teda niežeby to pre mňa bola nejaká výhra.

Spýtal sa ma, že kamže kam a či vraj neviem čítať. Na dverách totiž stála nejaká nová vyhláška, podľa ktorej študenti v priebehu vyučovania nesmú opúšťať bezdôvodne areál školy. Čo znie síce dosť logicky, ale zároveň tak hrozne despoticky, keď to vidíte čierne na bielom. Porušenie sa bude trestať pokarhaním triednym profesorom, riaditeľským, dvojkou zo správania, blokovou pokutou od mestských, pohovorom s rodičmi a tak ďalej. Debilný zákon o ochrane nefajčiarov. Akoby som mala vytetované na čele že som jedna z tých, ktorá počas veľkej prestávky postáva v kruhu s cigaretou v ruke, rieši to, čo bolo a bude v piatok a robila bordel. Aj som mu to povedala, ale bez priepustky som si akurát tak mohla pískať.

Čo teda idem robiť? Na vyučovanie sa mi ísť nechcelo a zároveň som si to ani nemohla dovoliť, keďže som bola dutá ako poleno a v kabelke som mala akurát tak Matkina. A predstava, ako sa zašívam celých sedem hodín na záchodoch a čítam si v kútiku Polnočný denník, mi prišla dosť nechutná. A smutná.

Zavolala som teda Zuči, mojej kvázi najlepšej kamoške a parťáčke pri blicovaní a opísala jej, že situácia sa mierne skomplikovala. Poradila mi, aby som simulovala chorobu a vypýtala sa akože od triednej domov. Vraj toto je predsa náš deň, nemôžem to posrať a nech to teda aspoň skúsim. Však za pokus to stojí.

Priznám sa, že v tej chvíli mi nebolo všetko jedno. Blicovanie je blicovanie, to hej, ale predstierať, že umieram a získať tak nomináciu na Oskara za najlepšie umieranie? To predsa nie som ja, či som?

Človek sa však musí večne učiť čomusi novému. Bicyklovaniu, pribíjaniu klincov, vareniu, tomu, ako si vypiť a neskončiť hlavou v záchodovej mise a občas aj umierať. Myslím, že som bola celkom dobrá. Teda dosť dobrá. Hľadela som do zeme, zhrbila sa ako Quasimodo až do úrovne, keď mi nebolo vidno prsia a v tvári som mala výraz „Prečo práve ja? Život je taký nespravodlivý...“ Vyhovorila som sa na bolesti brucha. Krásna diagnóza ktorú nikto ďalej nerozvádza pretože všetci vedia, o čom je reč. A vualá- priepustka bola na svete. Teda presnejšie triedna zavolala na vrátnicu že im posiela študentku, ktorá nás do týždňa opustí a stretneme sa s ňou až na onom svete. Nech odpočíva v pokoji.

Ako som sa asi cítila, keď mi naša Olina otvárala dvere a želala skoré uzdravenie? Fantasticky, pretože som bola konečne vonku. Čistý Prison Break.

Inak celkom fajný deň. Taký nakupovací. A môžem sa pochváliť, že už mám aj vianočný darček pre to moje chlapčisko. Vždy som sa tešila, ako raz budem mať frajera a budem pre neho kupovať darček. Na meniny, narodky, výročie, Valentína, Vianoce alebo proste len tak z lásky. Nikdy som si však nemyslela, že Erikovi kúpim asi polmetrovú drevenú sošku žirafy. Ale tak čo. Sám mi predsa jasne naznačil že by chcel niečo, „čo tak trošku zaváňa Afrikou a exotikou.“ A keby ste ho videli, ako nad tou žirafou vo výklade slintal...Len ma trápi, do čoho tú poondiatu žirafu, teda presnejšie žirafiaka(volá sa Pepo) zabalím. Pretože aj keď ju vopchám do najväčšej možnej darčekovej taštičky, stále tá potvora vykúka. Či to by potom asi nebola žirafa, však?

So Zuči sme si v Jednote kúpili kinderká. V telke som videla, že tam teraz dávajú happy hippo talent show, tak sme si hneď kúpili štyri, teda každá po dve. Hrošíka som však našla len ja. V tých zvyšných troch boli skladačky. Akési lietadlo, ktoré neletelo, žaba, ktorá neskákala a to tretie ani neviem čo bolo. Hlúpe skladačky. Akoby sa niekomu chcelo len tak skladať.

Po tomto zdrvujúcom zážitku sme si zbehli ešte po ďalšie dve. Povedala som niečo v zmysle, že „ja proste cítim v kostiach, že teraz to budú happy hippo.“ A jeb, ďalšie skladačky, dáke puzzle a to isté lietadlo čo neletelo, ibaže v inej farbe. So Zuči sme skonštatovali, že na kinderkách je najlepší ten moment prekvapenia. Čakáte, čo v tom plaste asi tak bude a ak to nie je happy hippo ale ďalšia debilná skladačka, na upokojenie si dáte tú čokoládu. Kinderká sú ako automaty: investujú do nich len lúzri ktorí veria, že im s nimi bude lepšie. A sú prudko návykové, tomu verte.

Požičala som si Čakanie na Godota od Samuela Becketa. Hrozne sa teším. To dielo je tak nenormálne absurdné a drbnuté, až ma fascinuje: dvaja chlapíci, ktorí celé dni čakajú na akého Godota hoci vôbec nevedia, kto ten Godot vlastne je. A Godot nakoniec aj tak nepríde. Geniálne.

S Erikom sme absolvovali ďalšiu spoločnú večeru za gastráče. On si klasicky objednal hranolky s tatárskou, ide sa s nimi uhranolkovať. Ja som si dala cesnakovú polievku. Maximálna drzosť napchať sa cesnakom a potom od neho žiadať, aby sme sa spolu mojkali.

V našom šoping centre som si našla bombové gate, ani nie sú moc drahé. Také fialové káro, mierne do punku alebo do čižiem na jebačku. Asi napíšem Ježiškovi.

Čo by som vám ešte také povedala? Možno už len to, že spolužiačka mi dnes do ruky drbla pamätníček a poprosila ma, či by som jej tam nenalepila svoju hnusnú fotku a nenapísala k nej pár milých slov. A vôbec sa mi do toho nechce. A vás to už aj tak nezaujíma, pretože sa tešíte na svoj teplý pohár mlieka s medom, aby sa vám lepšie zaspávalo. Aj ja už letím do postele, akási som vám unavená...dobrúúúú

 Denník

14 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu