Najväčší šok môjho života ma však čakal až v meste a bolo mi zbytočné, že som sa naň psychicky pripravovala celú cestu.
1.
Prejsť cez bránu nebol vôbec problém.Nornovia sú priateľský národ, ktorý priateľstvo očakáva od každého inteligentne zmýšľajúceho národa. A od koho sa dočkajú niečoho iného... no tí obvikle nedopadnú najlepšie. Nornovia sú národ vysokých svalnatých a hlavne bojovných mužov a im rovných žien. Máloktorý norn zomrie na starobu. Jednak sa dožívajú až dvesto, dvestopädesiat rokov, ale takmer každý norn zomrie v boji. Či už s nepriateľom nornského národa, alebo aj len so zverou na love, vždy lepšie ako v posteli.
Skupinka strážcov pri bráne kontrolovala postupne vchádzajúce aj vychádzajúce vozy a aj ľudí. Podľa celkom príjemnej atmosféry a správania stráží sa dalo predpokladať, že svoju prácu nepovažujú za zlú a ani nemuseli nič závažné za celý deň riešiť.
Jeden zo strážcov v mosadznej zbroji, ozbrojený sekerou na opasku a oštepom v ruke na mňa zamával na kontrolu. Ako vždy so zvesenou hlavou a pohľadom upretým do zeme som ku nemu prišla.
"Prenášaš niečo dievčinka?" spýtal sa takmer veselo. Vôbec naňho nebolo potrebné použiť nič z mojich schopností. Nechal by ma prejsť aj keby vedel čo nesiem.
"Osobné zbrane" atmosféra sa maličko ochladila "a nejaké jedlo. Nič na predaj, alebo kúpu a len pár drobných."
"potrebujem sa pozrieť na zbrane a do batohu. Po dobrom?"
Druhú vetu už nemusel ani dodávať. v jednej ruke som už držala sekeru, meč a druhou som zhadzovala batoh na ktorom mám pripevnený krátky luk aj s tulcom. Strážnik, mierne zmätený až nezvyklou snahou si opatrne obzrel zbrane a požiadal ma o otvorenie batohu. Ani tu však nebolo nič zvláštne. Kus suchého chleba, pár plátkou sušeného mäsa a nejaká rovnako upravená zelenina, čutora a náčinie na rybárčenie.
"Vieš že si zváštny cestovateľ, dievča?" opYtovačne sa na mňa pozrel a rukou v rukavici mi zdvihol bradu aby sa mi pozrel priamo do očí. Nenamietala som, aj keď by som ho pravdepodobne dokázala na mieste zabiť. S jeho kamarátmi by som si však určite neporadila a chcela som dodržať sľub otcovi.
Pri prvom pohľade do mojich očí s mačacími zreničkami sa zarazil, no viac ako pohľad priamo do očí som nepotrebovala. Jeho myseľ bola jednoduchá a bez problémov prijala ukľudnenie, dokonca slabú náklonnosť, ktorú u neho vyvolal pohľad do mojich očí. Túto schopnosť mám vraj po mojej matke. Škoda len že ju nepoznám. Vďaka tomuto daru som sa takmer bez zásob dostala až sem.
Nie že by som niekoho využívala, ale moja schopnosť empatie mi dovoľuje zjednať si veľmi dobrú cenu a jednoducho si získať dôveru. Je to milá vec, ktorá mi už mnohokrát pomohla, no ako takmer každá schopnosť je dvojsečná. A práve preto cestujem do veľkého mesta.
Strážca sa s úsmevom rozlúčil a podal mi listinu, na ktorú škrábol niekoľko znakov v nornskom jazyku. Hovoriť ním síce celkom viem, ale čítať nie. Našťastie však viem, že je to listina, ktorá preukazuje že som návštevník mesta, prešla som bránou bez problémov a nemám nič na preclenie. Jednoducho vstupenka. Heh.
Ak sa mi zdalo, že pri bráne je celkom rušno, v meste bol priamo blázinec preplnený bytosťami všetkých rás. Hmýrili sa medzi domami, stánkami po uliciach po ktorých len s obtiažami prechádzali vozy naložené tovarom. To by mi nevadilo, dokonca ma to neskutočne zaujalo. No to pravé prekvapenie nastalo chvíľu po tom. Ako som sa zamiesila do davu, dávajúc si pozor akurát, aby sa mi niekto nedostal ku veciam, začala som pozorovať veci okolo seba a ľudí. A práve to bola chyba.
V prvom momente to bolo iba ako mravencenie niekde na zátilku, no rýchlo to prechádzalo v obrovské hučanie v ušiach a následne na šum pre očami. Ledva som na dotackala ku nabližšej stene a musela som si sadnúť zakryť si uši a uzatvoriť svou myseľ. Napojila som sa na DAV. Dav mysliacich a cítiacich bytostí. Každý v dave myslí na niečo, cíti nejaké emócie a to všetko som mala zrazu v hlave. Neskutočný krik, súvyslý hukot vodopádu slov a emócií.
"Kľud. Nádych...Výdych...Som zelený strom...Kníšem sa vo vetre..."
Na niekoľkatý pokus sa mi podarilo nájsť hostinec. Najprv som si myslela, že je o iba nejaká spoločná jedáleň. Obria miestnosť (všetko v tomto meste je obrovské) s množstvom dlhých stolov a lavíc na ktorých hodovalo množstvo rôznych ľudí. Medzi nimi chodili čašníčky, väčšinou nornky a roznášali jedlo a pitie. Zákazník im vždy hodil do kapsičky na opasku nejaké mince a čašníčka išla ďalej.
Po niekoľkých týždňoch takmer čisto na sušenej strave a sem tam niečom narýchlo pripravenom voňali podávané jedlá až božsky. Pohľad do meštca napovedal, že na poriadnu hostinu určite mať nebudem, ale aj trocha jedla by bodla a tak som sa vybrala dnu. Už trochu ukľudnená po mojej malej príhode na námestí mi kamenná budova s dreveným obložením prišla tichá a kľudná aj napriek opitým a hlučným hodovníkom bez nejakého vychovania v oblasti stolovania. Dobre sa zabávali aj mne sa tým tiež zlepšila nálada. Našla som si preto miesto nie úplne v kúte ale dosť ďaleko od stredu, aby som nebola zbytočne nápadná. Po chvíli sa ku mne pritočila jedna z čašníčiek.
"Ponúkne?" zvonivý a príjemný hlas sa dokonale hodil ku jej usmiatej tvári a svalnatej postave.
"Poprosím Vás guláš." mierne som zdvihla zrak, ale aby som jej dovidela do tváre, musela by som hlavu až zakláňať. Po sediačky som mala oči asi vo výške polovice jej stehien. Nornom sa do výšky nerovná takmer nik.
"Chvíľočku." zasmiala sa a ani nie o dve minúty sa znova objavila s misou gulášu dva či trikrát väčšiou ako moja hlava a krajcom chleba, na ktorom by som sa aj vyspala a lyžicou - žufaňou.
"Vidno na tebe že sa potrebuješ dobre najesť a naviac je dnes sviatok lovu, takže prvé jedlo pre každého je zadarmo. Ak budeš chcieť zabalím ti zvyšok na neskôr." odhadla ma lepšie, než ja ju. Skoro som zalapala po dychu, čo ale mohlo byť spôsobené aj potľapkaním po pleci, na norna ešte jemným.
"Ď..ďakujem." vypadlo zo mňa nakoniec. "A môžete mi prosím povedať, kde by sa dalo lacno ale bezpečne vyspať?"
"Tamtie dvere vedú do spoločných spální." ukázala na drevom rámovaný prechod v stene "Vľavo spia ženy, vpravo muži. Môžeš si tam odložiť veci a ísť sa kľudne prejsť do mesta. Večer bude slávnosť a hon."
"Ďakujem." mierne som sa uklonila, na čo mi bolo odpovedané krátkym smiechom.
"Tu sa neklaniame nikomu okrem starešinov a bohov. Ja niesom ani jedno. Keby niečo volám sa Remi. Večer sa nestrať ak si tu necháš veci." so smiechom odkráčala obsluhovať ostatných hostí.
Dobrá nálada celého mesta ma nakazila rýchlejšie, ako sa pleseň chytí syra. Onedlho po jedle (a zabalení asi dvoch tretín do opletanej fľaše za ktorú som už zaplatiť musela) som si odložila veci do jedného voľného oddelenia v spoločnej spálni. Tá sa skladala z ďalšej veľkosti s dvoma radami postelí nornskej veľkosti popri stenách oddelených plátenými zástenami. Pri každej posteli bola truhlica s obyčajným zámkom a kľúčom a na čelnej zástene na háčiku vysel kúsok látky s vyšitým číslom. Rovnaké bolo vyšité práve na čelnom závese.
Zobrala som si jedenástku a tentoraz už bez batohu a len s mojou sekerou schovanou za chrbtom za opaskom som sa vybrala do mesta. Remi neklamala, mesto sa pripravovalo na nejakú veľkú oslavu. Po meste sa začínali stavať hranice, ktoré asi v noci zapália a už teraz sa všade opekali prasatá, ovce, teľatá, ale aj väčšie zvieratá a v niekoľkých prípadoch aj zvieratá mne úplne neznáme. Dokonca aj zvieratá, ktoré by som okrem veľkej núdze asi nejedla. Napríklad skupinka numeríjcov opekala tučné a niekoľko metrov dlhé hady.
Snažila som sa vyhýbať nahustejšie zaľudneným častiam mesta a udržať svoju myeľ zatvorenú, aby som nenasávala všetky tie emócie okolo mňa. Darilo sa mi dobre až do večera, kedy sa začali samotné oslavy.
Najprv medzi hodovníkov vyšli kňažky v maskách. Podľa nornskej viery existujú posvätné zvieratá. Vlk - dravý, Sova - múdra, medveď - nebojácny a nakoniec vrana predstavujúca začiatok a koniec. Tento sviatok bol sviatkom vlka a lovu, preto do ulíc vyšli kňažky vlka v maskách ktoré sa podobali vlkovi a odené do vlčích kožušín. Niektoré držali v rukách kosti upravené na rôzne hudobné nástroje, väčšinou píšťaly a niektoré mali v rukách nádoby.
Postupom času sa zapaľovali hranice pripravené na uliciach, okolo nich začali chodiť a tancovať kňažky hrajúce na píšťaly a hojne kropiace okolostojacich kvapalinov z nádob. Až keď mi na tvár padli prvé ťažké a husté kvapky som si uvedomila, že okrem mysle sa snažím ignorovať aj iné zmysly. V prvom momente ma skoro naplo na zvracanie, ako som zacítila ťažký lepkavý zápach krvy šíriaci sa veľmi rýchlo okolím. Okrem hudby a krvy sa však medzi prizerajúcich vkrádalo aj niečo ďalšie. Extaktické vzrušenie z krvy, tanca a hudby, stále sa zrýchľujúceho tempa. Ľudia sa pripájali medzi kňažky a tancovali okolo ohňov snimi. Samozrejme z toľkého vzrušenia okolo som sa aj ja čoskoro ocitla medzi tancujúcimi a zvýjajúcimi sa telami ľudí ovnádnutých prírodnou,zvieracou mágiou pudov.
Po nejakom bližšie neurčitom čase sa takmer všetci vybrali na obrie námestie v strede mesta. Ja opitá pocitmi okolostojacich som si ani presne neuvedomovala čo sa deje. Iba niekde na pudovej úrovni som pochopila že sa bude konať lov. Tentoraz lov na človeka.
Človek na vyvýšenom oltári spútaný reťazami čakal na rozsudok. Podľa príhovoru kňažky spáchal najhorší zločin aký len mohol. Zabil dieťa. A teraz mal čeliť vlastnej svorke, ktorá ak ho chytí...
Muža po príhovore kňažky prepustili a dali mu minútový náskok, počas ktorého sa predral davom a okamžite zmyzol niekde v uliciach mesta. Davu sa zmocňovala chuť po krvi tak silná, že som jej ani ja neodolala a po zaznení gongu som sa rozbehla s vyjúcim davom. Správne, vyjúcim. Dnes bol každý vo svojej podstate vlkom, dravcom ktorý presne vedel čo je jeho korisť a aj cez krvavú hmlu pred očami ju prenasledoval mestom spolupracujúc so svojimi súkmeňovcami.
Prvé na čo si ráno pamätám je mäkká a čistá slamená posteľ, mocné ruky, ktoré ma držia v objatí ako oceľové reťaze a tiché oddychovanie. Zmetená som sa rozhliadla a zistila, že ležím na svojej posteli v hostinci a hlavu mám zaborenú medzine Remine v mäkkom koženom korzete odeté prsia. Môj plášť aj celá výbava, okrem batoha a luku ležali na stoličke vedľa postele.
Keď som sa zahmýrila, Remi otvorila oči a ticho si povzdychla.
"Dobré ráno, mačička." pozdravila ma s úsmevom a povolila stisk objatia.
"Dobré ráno, Remi. Ehm, čo sa dialo včera? Moc si nepamätám." snažila som tváriť pokiaľ možno kľudne, aj keď vo mne rástol nepokoj.
Keď sa Remi posadila a zložila nohy z postele všimla som si na jej pravom líci tri dlhé tenké súbežné šrámi. "To som ti spravila ja? Prepáč."
"To nič." zasmiala sa "Včera si sa vydala so svorkou na lov zradcu. To by nebol problém, lebo mi norni sme radi, keď môžme súperiť s inými v tom čo robíme radi. Ale ty si sa až pozoruhodne rýchlo dostala do čela, medzi najlepších bojovníkov. Keď som sa na teba pozrela vedela som, že ak toho muža nájdeš, tak z neho nezostane dosť, aby na ňom mohli vykonať pomstu naši ľudia a tak som sa ťa pokúsila odtiahnuť. A vtedy som zistila, čo si vlastne zač." stále sa usmievala a hovorila potichu, aby nebudila spáčov v okolitých kójach.
"Asi si sa nechala riadne strhnúť náladou davu, lebo si so mnou odmietala ísť aj keď som na teba rozprávala a snažila sa ťa upokojiť. Odtiahla som ťa za ruku kúsok bokom od svorky a vtedy si mi skočila na ruku a voľnou rukou si sa mi snažila dosiahnuť na tvár. Až vtedy sa ti podarilo škrabnúť ma a ja som ti chytila aj druhú ruku. A vtedy si odpadla. Doniesla som ťa sem a uložila do postele. Len aby som si bola istá, že nič nevivedieš, som zostala s tebou." zakončila svoje rozprávanie udalostí predchádzajúcej noci s úsmevom. Počas toho rozprávania mne klesala nálada a Remi to asi vycítila, lebo ma pohladila po vlasoch rukou, do ktorej mohla obrať celú moju hlavu.
"Ďakujem ti a prepáč za tie škrabance. Skutočne som si neuvedomovala čo vlastne robím. S tým opitím krvelačnosťou máš pravdu."
"Tie škrabance budú možno vyzerať dobre. A ja sa budem môcť smiať, že som sa pobila s divým zvieraťom." znova sa zasmiala Remi. Jej dobrá nálada bola nákazlivá a mne začínal byť lepšie. "Pod ideme sa najesť."
Remi ma zobrala do kuchyne, kde už sa začínali pripravovať jedlá a vytiahla odložený guláš zo včerajška. Prihriala ho a doniesla na malý stôl v rohu miestnosti. Ja som si zatiaľ obzerala kuchyňu a tých niekoľko dievčat, ktoré tam začínali chystať jedlo pre ľudí, ktorí onedlho začnú vstávať.
Spoločne sme sa najedli a potom začali klábosiť. Prezradila som niečo o mne, lebo som mala pocit, že Remi môžme veriť. Ona chvíľu hovorila o sebe a prezradila mi, že hostinec zdedial po otcovi a že v meste má vyhliadnutého mladého pohľadného norna, kováča, len nevie ako by upútala jeho pozornosť.
S karavánou sme cestovali iba dva dni. Večer prvého dňa sme rozložili strechu medzi vozmi, Nali nám uvarila večeru. Po celom dni trmácania sa a dopĺňania žalúdku ovocím, aby nám v ňom neškvŕkalo sme mali konečne dobrú večeru. Polievku a opekané mäso s chlebom. Ako doma. Podobným životom som žila od malička, takže pre mňa to bol úplne obyčajný deň. Už počas večere sa deti z karavány nevedeli zmestiť do kože a škemrali príbeh od babičky, no matka ich vždy zahriakla. Keby tak vedeli ako moc som im takéto chvíle zavidela.
Po večeri sme si všetci posadali okolo ohňa a rozprávali sa. Babička hovorila príbeh o starých trpaslíkoch, o ich kráľovy a jeho dvanástich synoch, ktorý mu doniesli dary neskutočnej ceny a moci. O tom ako trpasličí kráľ zomrel a dary sa stratili.
Bola som strašne rada, že náš hobit zaujímajúci sa o každú sprostosť zaspal takmer okamžite po večery a teraz si spokojne pochrapkával.
"Choďte spať. Zoberiem si hliadku." povedal unavene vodca karavány, Nalin manžel.
"Netreba." ohradil sa ork "prvú hliadku si zoberiem ja.
"A druhú ja" odpovedala som na to. Všetci traja sme si prikývli, Marek nám poďakoval a išiel sa po dlhom dni vyspať.
"Tiež si sa neunavil?" Spýtala som sa orka po chvíli ticha, sledujúc tmavnúci obzor.
"Pre nás je normálne kočovať. A ťažko by som sa unavil, keby som musel celý deň kráčať normálnym krokom. Toto bol slimačí pochod."
Usmiala som sa sama pre seba. "Ja som od malička cestovala z miesta na miesto. Málokedy sme spali viac ako jednu noc na jednom mieste. Ak chcdš, kľudne choď spať. Ja sa prespím doobeda na voze."
"Ako chceš. Keby niečo zobuď ma." Po pár minútach už aj on oddychoval. Tipovala som, že ork bude chrápať ako lámajúci sa strom, ale on iba trochu hlasnejšie oddychoval. Znova som sa usmiala a dala sa do skúmania okolia tábora.
Bez topánok a plášťa som sa mohla pohybovať omnoho tichšie a rýchlejšie. Poriadne som si ponaťahovala telo aj pri lezení na stromy v okolí a sledovaní okolia počas bezoblačnej noci. Až tesne pred svitaním som sa vrátila naspäť ku karaváne a znova sa obliekla do plášťa a obula si svoje špeciálne upravené topánky. Na pohľad vyzerajú ako normálne topánky na normálne nohy. A práve tam je problém. Ja mám totiž labky ako mačka, alebo skôr ako gepard, ktorým som tak asi zo štvrtiny. Topánky to majú iba zakryť, ale stále ma neobmedzujú v tichom pohybe, iba zavadzajú pri rýchlom behu.
Prišla som približne vo chvíli, keď Nali chystala raňajky a varila čaj.
"Páči." položila som ku ohnisku dvoch zajacov a jedného bažanta. Dala som si pozor aby som stopy po drápoch zakryla dierou šípu.
"No tak to sa asi parádne najeme." ozval sa z voza zoskakujúci Marek.
"Len vás nechcem vyžierať." povedala som čo možno najpokornejším hlasom. "A tiež som vás chcela poprosiť, či sa budem môcť trochu prespať na voze teraz doobeda."
"Samozrejme. Najeme sa, porpaceme a keď vyrazíme, tak si ľahni ta na balíky sena, len si ich prikry vrecami, až sa nedoškriabeš."
"Vďaka." usmiala som sa a dala do práce.
Druhý deň cesty mi prebehol veľi rýchlo. Najmä preto, že ma nechali spať až do poobedia. Chvíľu som si naťahovala stuhnuté svaly a nadávala si, že som si navykla dlho spávať. Potom som sa vyhupla na strechu voza a odtiaľ sledovala okolie. Škerila sa na slnko a smiala sa na bok po boku kráčajúcom orkovi a hobitovi.
Z takmer rovnej chladnej rávnatej oblasti sme sa dostali medzi pahorky husto porastené trávou a sem tam nejakým stromom. Na severe sa v diaľke črtal veľký hustý les a na juh nebolo vidno nič iba trávnaté pahorky a sem tam strom.
Podvečer sme docestovali do trochu väčšej hobitskej dedinky. V momente, kedy sa spoza pahorka vyhupla postava orka, v dedine zavládlo miesto hovoru a šumu absolútne ticho. Následoval zmätok a potom proste mŕtvo. Nikde ani nohy.
S vozmi sme zastavili na námestí v strede dediny hneď vedľa hostinca. Bol jednoducho spoznateľný. Jediná budova dosť vysoká aby sa v nej vspriamene postavil človek. Nie však ork ešte o trištvrte metra vyžší.
zaklopala som na dvere a vstúpila do hostinca.
"Dobrý deň." otočilo sa na mňa niekoľko hláv popíjajúcich hobitov a obsluhy, tiež hobitov. Pricupital ku mne hobit, ktorý sa tváril ako najdôležitejšia osoba v miestnosti.
"Čím vás môžme v našom malom hostinci ponúknuť?"
"Poprosím vás pohár nejakého sladkého vína a najväčší korbeľ piva aký u vás nájdete."
"Ako prosím?" nechápavý pohľad vystriedal maximálne vydesenie, keď sa za mojim chrbtom otvorili dvere a celé ich zatienila orkská postava.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
14. 7.júla 2016 17:18
Nemáš nič lepšie na práci, ty ryšavý nerd pojebaný?
Napíš svoj komentár