Dážď sa na zemi mieša s krvou nevinných.Všade toľko krvi,tiel a popola.
Už horí len radnica.Okolo budovy v plameňoch stojí tucet vojakov.Čierna zbroj.Čierne plášte aj helmy ako tma noci.Uhľovo čierne kone hrabú kopytami do premočenej zeme.
Muži najbližšie ku rohom budovy pokľakli a položili ruky na premočenú zem.Sú iní.Nemajú meče,len palice zakončené kryštálom a na plášti vyšité znaky dávajú najavo,že nepatria medzi bojovníkov.
Od ich rúk sa rozšírila žiara.Smeruje ku stredu stavby.
Výbuch,ktorý sa ozval z budovy odhodil niekoľkých najbližšie stojacich Čiernych na zem.
"Hotovo."jeden z klerikov sa postavil.Ostatní zostali zadýchaný kľačať.
"Ešte nie!"najväčší rytier kývol na svojich mužov.tí okamžite tasili.
Klerici nemali šancu.Troch,ktorí kľačali na mieste sťali.Posledného veliteľ prebodol.Ležiac na zemi ešte stihol povedať pár slov:
"Všetkých vás zabije.Nemáte šancu."Zakašlal.Z úst mu vytiekol pramienok krvi,no aj tak dokázal vysloviť kliadbu.Nikto z vojakov jej nerozumel.
Ona však áno.
Z ohňa sa ozval dievčenský smiech.Neznel však radostne,ako hrajúce sa dieťa,ale doslova ako predpoveď blížiacej sa smrti.
Vo vnútri domu sa ozval rachot,ako sa rozpadli trámy a strecha sa rútila do prízemia.Avšak to už žiaden z rytierov nezaznamenal.
Všetci videli len mladé,sotva dvanásť ročné dievčatko s dlhým exotickým mečom zahalené iba do vlastných dlhých červených vlasov.
Meč mal tesne nad rúčkou do čepele zasadený červený kameň.
Málokto si ho však stihol všimnúť.
Zbehlo sa to veľmi rýchlo:
Dievčatko,ktoré vyskočilo z plameňov dopadlo tesne pred veliteľa a v okamihu mu prebodla krk.
Okamžite preskočila ku prvej skupinke mužov a za dve sekundy sa tí už klátili k zemi s preseknutými hrdlami,alebo prebodnutými srdciami.
Červenovláska zachytila úder meča dospelého muža a ani to ňou nepohlo.Následne sa muž ocitol pribodnutý na zemi.
Posledný muž zomrel.
Dievčina stiahla z mŕtveho veliteľa plášť a prebytočný kus látky,ktorý by vliekla po zemi odsekla.Týmto pásom sa omotala ako provizórnymi šatami a dala si plášť.
Pozrela sa na meč: "Neboj môj milý.Teraz už nebudem tak dlho spať."
Vyskočila na koňa a odcválala do dažďa.
Lucka sa pomaly prebúdzala.
-To bol divný sen.Budem o ňom musieť povedať Matke.-pomyslela si.
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
dogyno
5. 2.febuára 2009 18:59
co ti povim... brutus
Napíš svoj komentár