Ako vzdy
Nechcete to citat.
Sedím za stolom, sledujem ťa ako čakáš, v napätí.
"Nájdu ho?"
"Samozrejme.."
Prekladám si prsty, čakám, vidím tú tvár, poznám ten výraz, teraz rozhovory nepomôžu.
Chvíľa ticha, napätie vo vzduchu, zašramotenie dverí. Vyskočíš a Šerchán s tebou. Zavrčí.
Dovnútra vnesú muža, tvár má zahalenú, aby nič nevidel.
"Lil."
"Nie. Potrebujem to."
"Lil. Nie. Vieš, že to ničomu nepomôže."
Chlad, obyčajný, krotý tvrdý chlad sa znovu ukladá v tvojom vnútri, chlad mrazivý, aký tam už dávno nebol. Vidím, tam stojíš, vystretá, hlava hore, neublížiš mu.
"Keby sme ho len vydesili?"
"Zavrite ho hore. Trocha podchladenia, v noci vrany, nič sa mu nestane. Snáď sa potom ukludní."
Mlčky prikývnu. Nepovedia ani slovo, vidia krutosť v tvojich očiach. Šerchán kývne chvostom.
"Em?"
"Áno?"
"Poďme sa prebehnúť."
Chlad, sneh, hlavne ten chlad. Už si to potrebovala, ja viem. Dlho sme sa nevideli. Svalbard. Len sen.
Stačilo
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár