Prichádza výčitka. Mal som to začať písať skôr! Bože, aký som hlúpy! Pred dvoma týždňami sa sa rozprávali o výške a hovoril som, že na žurnalistiku nemám. Tak som sa s ňou dohodol, že niečo napíšem a ona mi to ohodnotí. A teraz tu sedím dva dni pred výročím ako posledný idiot. Načo som to odkladal?! Mal by som sa pustiť do písania...
Prichádza ľútosť. Bola to skvelá príležitosť, ako jej dať vedieť ako veľmi ju ľúbim. Do kelu! Mal som skvelý plán ako ju prekvapiť. Na výročie by to bolo ideálne. Určite by si myslela, že som na to zabudol. Pravdu povediac som dúfal, že na to zabudla ona a prekvapenie bude o to väčšie. Chcel som jej dať zalepenú obálku s úsmevom a so slovami: "Otvor si to až doma." Jediné, čo teraz dostane je pusa na rozlúčku. Pritom by si zaslúžila aj modré z neba. Niekedy mám pocit, že si ju nezaslúžim. Môj anjel. Mal by som sa pustiť do písania...
Prichádza zamyslenie. Nad čím sa vlastne trápim? Bude šťastná aj z tej pusy. Je skromná a vie, že ju ľúbim. A ako. Keď si spomeniem na to, ako sme sa nerozprávali, opäť sa musím pýtať sám seba: Načo som vtedy myslel?! Ale vybudovali sme náš vzťah odznova. Za štyri mesiace. Poznáme sa tri roky. Ľúbim ju a ona mňa. Kráska a zviera. Už vidím, ako by sa zamračila, keby som to povedal. Nemá rada, keď sa podceňujem. Vidí vo mne len to najlepšie. Doteraz nechápem ako ma k nej osud doviedol. Najväčšie šťastie v mojom živote. Moja milá, krásna, inteligentná, vtipná... Aj teraz by sa zamračila. Nehovorím, že je dokonalá, to nie. Ale pre mňa je jediná na celom svete. Pre mňa je dokonalá. Akoby sme spolu boli odjakživa. Proste vždy. Jedna duša v dvoch telách. Keby ma teraz niekto počul. Sentimentálny blázon. Ale to je to, čo teraz cítim. Mal by som sa pustiť do písania...
Prichádza rozhodovanie. Čo jej napíšem? Báseň? Radšj nie. Mohlo by to dopadnúť všelijako, nie som žiaden básnik. Chcem jej povedať, že pre mňa nie je nič dôležitejšie ako ona. Príbeh? Vymýšľať zápletku? Nemám čas písať romány a toto nemá byť príbeh na slovenčinu alebo nejaký writing na angličtinu. Má to byť seriózny "článok" o nej. O nás. Charakteristika? Príliš formálne. Nebudem ju opisovať ako kus nábytku. Interview? To si neviem predstaviť. Recenziu? Asi nie. Esej? Úvahu? Inzerát? Hm, práve mi došla fantázia. Mal by som vážne začať písať...
Prichádza inšpirácia. A čo keby som to neškatuľkoval? Napíšem proste to, čo mi napadne. Bude to jedinečné, lebo o sekundu neskôr by som možno napísal niečo iné. Jedinečné ako ona.
Zamyslí sa. Miluje ju. Zamyslí sa nad sebou a nad ňou. Chvíľu mlčky sedí a potom začne písať: Tmavá izba. Pri tlmenom svetle zo stolnej lampy...
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
drbna
15. 6.júna 2007 17:35
hmmm
4
fiiha.... krasna dusicka sa v tebe skryva urcite ked si vedel nieco take plne emocii a citu napisat. klobuk dole faakt
6
eeeeejha, no Cube, som nevedela, ze sa v tebe skryva tolky talent...ale fakt...na tu zurnalistiku mas, niet pochyb a je to inak kraaaaasne...fnuuk
7
heej dakujem vam vsetkym.. ..este raz..aj mojej janke..ze ju mam.. ..a ziraffka neboj ..vsetko bude raz.. ..orshee diky moc..no..sem tam sa podari..
8
strasne pekny clanok asi je najlepsie napisat presne to co citis...a netreba vymyslat uvahy inzeraty ani nic take ...nech to ide zo srdiecka
Napíš svoj komentár