This too shall pass

Potrebujem sa trochu vyventilovat a nemozem, ci skor nechcem tymto
zatazovat nikoho v mojom okoli, takze radsej len takto, do vetra...

Citim sa nesmierne unaveny, bez motivacie… pre cokolvek. Moj spankovy rezim je zase hore nohami, spim posledne dni 11h denne, ale asi je to lepsie ako tie 3-4 ako mesiace predtym. Skoda, ze toto je druh unavy, ktoru dostatok spanku nevyriesi. Zacinam nezvladat zakladne funkcie a povinosti, odkladat veci co mam urobit, a nie len kvoli sebe. Zabezpecit si ubytovanie o par tyzdnov, naplanovat dovolenky, konecne rozbehnut vlastny web, neflakat sa v praci, kde som urobil za tyzden tolko prace, kolko by som mohol z a jeden den, pomaly sa to nabaluje a mam pocit, ze coskoro ma to moze prevalcovat, vykaslal som sa na sport, ignorujem ludi a znamych, kaslem na rodinu. Ked som v spolocnosti ludi, no citim sa uplne sam, akoby som sa na cely svet pozeral spod hladiny steny, krical, ale bez zvuku, ktory sa neda pocut.

Nemam obcas sil robit nieco naviac, okrem toho drzat sa pri zivote a sustredit vsetku energiu, len aby som umlcal istu cast svojich myslienok. Som rad, ze mam dost energie vstat rano do prace (aj ked to je asi zo strachu, ake problemy by prinieslo, ak by som tam vobec neprisiel), nemozem predsa napisat: “Dnes sa necitim dobre, nedokazem sa sustredit a snazim sa najst dovod aky mna cokolvek v mojom zivote, preco to vsetko vlastne robim a nemam sil vstat z postele”. Som rad, ze zatial mam dost energie sa najest, osprchovat, ci citat aspon par minut nejaku knihu a nie len lezat letargicky v posteli. Pokrok! Yay!

Prakticky uz 10+ rokov mam denno denne v hlave myslienky o samovrazde, smrti, nihilisticke sracky a podobne. Niekedy je lahke ich vytesnit a ignorovat, obcas, ale kurva tazke. Nikdy ale nevymizmu, po vsetkych tych rokoch o tom uz ani nesnivam, je a bude to navzdy cast mna a boj ktory si musim kazdu sekundu vybojovat sam zo sebou. Uz som si na to zvykol a zvladam to celkom fajn, aspon navonok. Viem co mi pomaha (rutina, hudba, manualna praca,...) a co nie. Hlavne je ale ten suboj dobre ukryt, byt mrtva skala a nikdy nezatazovat blizkych okolo mna. Im to nema co dat, aj ked viem, ze im na mne asi trocha zalezi, fakt to ale nepotrebuju pocut. Naco? Nedokazu mi pomoct, aj keby by mozno chceli, musim to urobit len ja sam. Lutuje sa iba slaboch, a o lutost/pohradanie/odpor inych nemam najmensi zaujem. Prosit o pomoc nie je to ako pristupujem k zivotu. Toto je len moj problem, na ktory musim najst riesenie… a pritom nepodlahnut tomu ktore sa nuka kazdy den a ktore sa neda zvratit.. Staci mi, ze su ti ludia nablizku ked sa citim relativne ok. Viem ako drasticky sa dokaze zmenit ich pohlad na mna, aj ked nechtiac… a potom odidu, alebo ich sam odozeniem, zo strachu, ze som ich toho zatiahol.. Sucastne im ale nechcem klamat. Takze radsej mlcim. Ticho oslobodzuje. … Keby nieco, som fine, len unaveny...

Som na tom ale o dost lepsie, ako pred rokom a ovela viac ako pred 3, ci 4 rokmi. Stale mam obcas neskutocnu chut sa na vsetko vykaslat a odist, utiect bez slova boh vie kam a skusis zacat od znova. Niekde daleko, kde nikoho nepoznam a riesis len to ako prezit do dalsieho dna, mat co jest a kde spat a nemat cas riesit co sa odohrava v mojej hlave. Alebo aspon na chvilu prestat existovat. Nechcem zomriet…. len neexistovat. Aj preto si nepustam ludi k telu, nechcem aby im na mne zalezalo, ak sa mi nieco stane, aby ma niekto lutoval. Nestojim o tom. Nie teraz.

Obcas mam pocit, ze cokolvek v zivote robim, je len sposob ako zabit cas. Praca, sport, knihy, video hry, filmy, serialy, alkohol, random yt videa, drogy, pisanie, sex, cestovanie… na nicom z toho fakt az tak nezalezi. Ludia su dolezity... len ja mam pocit ze vacsina z nich sa ma ovela lepsia ak sa od nich drzim co najdalej.

Mal som pocit, ze som dost inteligentny aby som sa vyhol doublethinku a veril v dva, navzajom sa vylucujuce sa postoje sucastne. Mat strach zo zlyhanie a pocit neuzitocnosti a pritom nemat pre nic motivaciu ci nadsenie, chcel byt sam, no necitit sa osamely, chcet mat priatelov a utiect od kazdeho, strachovat sa o kazdu malickost, vetu ci slovo a pritom mat pocit ze na nicom aj tak nezalezi. Obcas je tazke vybrat a robit co je spravne a nie co je najlepsie. Snazim sa mat co najmenej “zero days”, teda kazdy den urobit aspon nieco produktivne, aj keby to mala byt jedna malickost za cely den… a je jedno ako napokon rozhodnem. Aj ked som potom o 4tej rano uplne sam… a vychutnavam si noc a ticho...

Aky je zmysel zivota? Vecna otazka. Podla mna tu ziaden univerzalny nie je. Cely vesmir jedneho dna zanikne, nasa galaxia, slnecna sustava a zem, ludstvo, nehc uz bude amt akukolvek podobu (ale o futurologii a mojich optimistickych predpovediach a predikciach buducnosti som uz predtym pisal). Zmysel zivota je presne taky, aky mu konkretny jednotlivec v davom momente priradi, moze sa menit zo sekundy na sekundu, ale mat viacero vrtiev z roznov prioritov. Pre niekoho to moze byt viera v nieco po smrti, pre niekoho zit kazdu chvilu “naplno”, pre niekoho zalozit si rodinu a mat deti, pre niekoho altruizmus a pomoc inym, pre niekoho praca, pre niekoho uspokojenie vlastnych potrieb, nech uz su to to peniaze, sex ci nasilie. Co je mojim zmyslom? Obcas to nemusi byt nic. A prave to, je svojim sposobom oslobodzujuce... to, ze nakonci aj tak nic z toho nebude vyznam a zmyslom samotným je dat zmysel pritomnemu okamihu, ci uz z nejakou krátkodobou perspektívou do buducnosti, alebo nie… dobry umysel je to hlavne.

Neviem ci dokazem byt uplne stastny, a ani nikdy uplne nebudem, stale a vzdy je tu nieco co moze byt lepsie, nieco co by som mal robit lepsie, v com byt lepsi, ucit sa cely zivot. Ale som stastny ked aspon nieco citit. Mam fakt velmi rad pocit, ked som uzitocny (no urcite nie sposobom, ze ma niekto vyuziva), byt uzitocny pre spolocnost v korej zijem, priame okolie, rodina, priatelia, ci konkretna osoba, ale aj ludia ci spolocnost na ktorych nemam priamy vplyv, posunut kvalitu zivota ludi a ludstva o ten malicky krok ktory obcas zvladnem. Za to ten zivot stoji. Mozem byt 99% casu absolutne pohlteny vlastnou temnotou, byt paralyzovany, ale to 1%, to za to stoji. Obcasny usmev, porozumenie a pocit stastia. Su dni, ked mi staci jeden uprimny usmev rano na zastavke autobusu od nahodneho cloveka a ten pocit mi vydrzi aj na cely den,, aj ked ten den uplne hrozny. Ludia su uzastny, c uz jednotlivci v mojom okoli, alebo ludstvo ako take, to co sme dosiahli a potencial co este mozeme. Zase jasne, nie som idealista, a viem ze, su tu aj uplny idioti, bez ktorych by som svet o dost lepsi, ale clovek asi musi poznat aj trochu aj zlo, aby vedel ocenit o to viac to dobre. Tuzba objavovat a sponzvat svet a ludi, uprimne prejavi dobra, laskavosti a neznosti. Momenty, ked vidim nejakych rodicov starat sa z pokorou o ich postihnute dieta, dochodcu, ktory sam skoro nema nic, no vie rozdat vsetko pre svoje vnucata… male gesta, ktore znamenaju ovela viac… To je to, preco stoji za to vytrvat a nevzdat sa,... kazda burka raz skonci.

Ako hovori perzske prislovie: "This too shall pass"

 Pseudoblog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu