Opierať sa chrbtom do
vzduchoprázdna
a na tvári úsmev
tichého blázna..

Kedysi deň trval aj pol roka
a potom roky ubehli ako dni
relatívnosť môjho času mala
s tebou vždy spád zákerný

Už nie som stavaná
na voľné pády,
mám boľavé kolená
na rozprávkové hrady

Ten priestor za mnou je
vlastne človekoprázdny.
Nie je tam už tvoj smiech.
Nie je tam miesto na sny.

Navždy byť ženou
Navždy byť všetkým
Byť nehou, soľou, zemou.
To si ma naučil
a podeliť sa už niet s kým.

 Báseň
Komentuj
 fotka
elwaz  31. 12. 2014 01:39
velmi prijemne sa to cita
 fotka
willbebetter  31. 12. 2014 13:50
S touto sa viem hlboko stotoznit...
Napíš svoj komentár