Opierať sa chrbtom do vzduchoprázdna a na tvári úsmev tichého blázna.. Kedysi deň trval aj pol roka a potom roky ubehli ako dni relatívnosť môjho času mala s tebou vždy spád zákerný Už nie som stavaná na voľné pády, mám boľavé kolená na rozprávkové hrady Ten priestor za mnou je vlastne človekoprázdny. Nie je tam už tvoj smiech. Nie je tam miesto na sny. Navždy byť ženou Navždy byť všetkým Byť nehou, soľou, zemou. To si ma naučil a podeliť sa už niet s kým. Báseň 6 0 0 0 0 Komentuj