KAŠTIEĽ A NEČAKANÝ ZÁVER
Chodník nahor lemovali okrasné dreviny, takže počas horúceho leta sa cetujúci sem mohol ochladiť v ich tieni. Prišli až pred mohutnú, tmavú bránu, ktorá však bola vytrhutá a pohodená za nevysokým, stále zeleným, živým plotom. Pred dverami kaštieľa a ani na dvore v okolí nebolo živej duše, za to spoza polootvorených okien sa ozývali prerušované rozhovory a akési klopkanie. Kaštieľ pozostával z troch budov, spojených do jednej. Úplne vľavo stála vysoká, murovaná veža, ktorej vrcholné okienko sa čnelo ponad vrcholky najvyšších stromov, takže výhľad z nej musel byť majestátny. Ako čiapka na hlave jej sedela na vrchu hnedá, pálená strecha. Strednú časť domu tvorila podlhovastá budova s množstvom okien, vyzdobených atík. Najviac priťahovali pozornosť dvojkrídlové, ťažké dvere, do ktorých boli osadené zlaté rúčky a takisto aj zlaté klopadlo v tvare pečate, ktorú dostal Alexij s listom. S určitou pravidelnoťou sa v oknách na prízemí, na prvom poschodí, na druhom poschodí, ba aj v podkroví vypínali rastliny najrozličnejších farieb. Rozvoniava tu ako v raji, potešil sa Alexij, keď na chvíľku zastavili pred kaštieľom, aby si ho poobzeral. Tretiu časť tvoril neveľký prízemný domček, úplne vpravo, ktorý vyzeral, ako keby vôbec nepatril ku kaštieľu. Mal milo upravené predné okno, ktorého okenice povievali v jemnom rytme jesenného vánku. Celý kaštieľ bol odetý do zamatovo jemnej farby vanilky, okrem veže, ktorá bola chladne sivá. Alexij neveril vlastným očiam, že toto bol kedysi dom jeho strýka. Rozplýval sa nad nádherou, ktorú videl, ale muži za ním začínali byť netrpezlivý. Pane, budeme tu stáť? Chceme predsa vyhodiť tých kráľovských potkanov z vášho domu(z môjho domu, zabehlo Alexijovi). Dobre teda, odvetil Koľovi, ktorý do neho dobiedzal, choďte teda dnu, každého z nich vyveďte, aby sa aj oni, ako všetci ostatní prišli pokloniť bodkovanému koňovi. Mladíkmi trošku otriasla skromnosť, s ktorou prišiel Alexij, veď on je ten dôležitý, bodkovaný kôň je len dôkaz, potvrdenie legiend. A tak vošli jeden po druhom, bolo ich asi sto mužov, do kaštieľa a jedného úradníčka za druhým vyvliekli pred kaštieľ, boli to väčšinou starí a zamračení muži s veľkými pupkami, ale našli sa aj mladé, nevinné, dievčenské tváre. Tí hneď ako zbadali Alexija sedieť na bodkovanom koni, padli na kolená, hlavou k zemi a nepreriekli medzi sebou už ani jedno slovo.
Keď už boli všetci von, aj úradníci aj vzbúrenci, Alexij ľahkými pätami kopol koňa do slabín a ten sa dal do pomalého kroku, približujúc sa ku kľačiacemu zhromažďeniu. Mohlo tam byť tak dvadsať, tridsať ľudí, Alexij zoskočil z koňa a podišiel k prvému z nich. Nahol sa k nemu, Koľa sa rozbehol oproti, upozorniť ho(to nerobte pane), ale Alexij mu ukázal, nech sa nestrachuje. Tvoj kráľ, pre ktorého si tu zbieral peniaze od chudobných, je iba lakomec a snívajúce dieťa. Zneuctil môjho strýka, grófa von Baltazaravieva a kto vieš ešte koho, aby mu nestál v ceste. Je to kráľ, ktorému chceš naozaj slúžiť? Nie pane, ozval sa vzlykajúci hlas, ale hlava sa nepohla. Alexij zbadal, že sa mu celé telo rozochvelo a tak radšej odstúpil a vyzval všetkých, aby sa postavili. Jednému z vám dám slovo a chcem, aby mi vysvetlil, prečo ste vy všetci tak horlivo peniažkovali pre kráľa. Všetky hlavy sa otočili na stredne starého muža, vysokého, Alexijovi bol odniekiaľ strašne povedomý, ale nevedel si spomenúť, kde toho muža už videl. Ten pod tlakom ostatných vystúpil z davu a začal polohlasne rozprávať: Keď kráľ prišiel do kaštieľa zo svojimi vojakmi, vášho strýka vyvliekli pred hradby, kde sa ho ujali naši ľudia. My sme tiež jedni z nich, a ukazoval prstom na mužov, ktorí prišli s Alexijom. Keď sa kráľovi podarilo kaštieľ vypratať, postavil pred cestu pätnásť ozbrojených stráži, aby sa sem nik nedostal. Keď si už myslel, že ľud prehltol aj vyhnanie svojho milovaného grófa, vymyslel, že v jeho kaštieli bude úradnícky dom. Prišiel do mesta zamaskovaný za starú ženú a povyberal si nás, čo tu teraz stojíme, že mu budeme úradníčiť. V noci nás prišli pochytať vojaci, ja som ešte začul poslednýkrát plač svojho malého chlapca, keď ho zobudil štrgot brnenia a rozbíjanie tanierov v našom dome, a trochu mu začalo šklbať bradou. Viac už toho povedať nevládal, no Alexijovi to stačilo. Dosť bolo toho kupčenia. Teraz ste voľní, choďte domov, nakázal Alexij. Ale pane, ozval sa znova muž, ktorého pred chvíľou ťahalo do plaču, my sa nemôžeme vrátiť, kráľ má v meste svojich ľudí, a tí keď nás uvidia, rodiny nám zahlušia a nás po jednom tiež, ako králiky. Nič sa nebojte, neoblomne opätoval Alexij, choďte domov, za svojimi rodinami a ja vám sľubujem, že sa vám nič nestane. Tak sa úradníci, poslušne zoradený do radu, s veľkou radosťou, ale aj strachom vybrali cestou dole do mesta.
Alexij prvýkrát vkročil do honosného príbytku svojho strýka, do nozdier mu vrazila príjemná agátová vôňa, ktorá sa šírila po svetlých chodbách. Vonku sa začalo stmievať a na Alexija doľahla únava z najvzrušujúcejšieho dňa v jeho živote. Uvedomil si, že ešte len dnes ráno, keď vstupovali do mesta, bol obyčajný mlynárov pomocník, a ani to už nie, prišiel sa pokloniť svojmu strýkovi a zrazu býva v najkrajšom kaštieli široko ďaleko. Bol veľmi hladný, v jedálni našiel kúsok chleba a zaschnutého koláča, okolo ktorého poletovalo zopár nepríjemných múch. Muži sa rozhodli postaviť pred kaštieľom stráž a že sa budú počas noci meniť, aby ochránili svojho nového kráľa, pred vojakmi toho zlomyselného, ktorý uvrhol na krajinu hlad a biedu. Alexij si už nestihol popozerať dlhočíznu záhradu, ani letnú besiedku ukrytú pod jabloňami. Koľa mu ešte za svetla stihol poukazovať čo to v kaštieli a zaviedol ho do izby, kde bude túto noc spať. Unavený Alexij sa krokom dotiahol do izby, prezlečený už v čistej, voňavej nočnej košeli a spadol do postele mäkkej ako by bola vystlaná maličkými husičkami, žltými húsenčatkami. V noci ale nemohol zaspäť, celý čas sa prehadzoval z jednej strany na druhú, pred očami mu prebehol celý príbeh, sestrička, mamička, otecko, mlynár, mesto, milá, Koľa, cesta, strýko, plukovník, akoby táto izba poznala všetky tajomstvá. Vonku bola hustá tma, spoza oblokov bolo vidno len slabulinké záchvevy svetla kdesi v meste. Alexij sa poobzeral okolo seba, zo stolíka vzal zlatý stojan a v ňom zapichnutú sviečku, zapálil si ju, poutieral si rukávom spotené čelo a vybral sa z izby na malú prechádzku. To mi určite urobí dobre, pomyslel si Alexij, keď za sebou zatváral dvere na izbe. V nočnej košeli, so sviečkou, túlal sa po dlhočíznych chodbách, kde si obzeral maľby, portréty jemu neznámyh ľudí, až prišiel do rozľahlej miestnosti so studenou podlahou a podlhovastými oknami. Na stene viselo zopár obrazov so zlatým rámovaním a tak sa pobral, že si ich poobzerá. Nikoho na obrazoch nespoznal, až prišiel k jednému, na ktorom sa nemo a veľmi napäto usmieval muž, s peknými vlasmi a výraznými perami. Tento sa veľmi podobá na ocka, to bude asi strýko, zamyslel sa a potešil sa Alexij, keď podišiel k ďalšiemu obrazu. Chvíľu pod ním postál, obdivoval precíznu ruku maliara, keď vtom začal lapať po dychu a ruka so sviečkou sa mu začala tak triasť, že prskal voskom okolo seba. Možno bol len príliš ustatý, ale tie črty tváre, vlasy, tie oči, spoznal by ich aj zo sto krokov. Pane bože, ustupoval od obrazu zmätený Alexij, veď to je ona, to je ... a ani to nestihol dopovedať, pred očami sa mu zjavila čierna tma, nohy prestali poslúchať, sviečka mu z ruky vypadla a on odpadol, rovno na studenú dlážku slávnostnej miestnosti.
Rozprávka
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár