Alexij už bude mať sedem rokov, bude z neho vojak, ako ja … ale ty, čuš, zahriakla mamka ocka, keď sa zas a znova snažil fantazírovať o tom, ako už dospelého syna, poriadneho chlapa, pošle do vojny, nech ich tí naší chlapci nabijú a budú sa mať lepšie ako my, otroč. Alexijov otec bol presvedčený, že vojna všetko napraví a aj oni sa budú mať lepšie. A vari ti tu niečo chýba, drahý môj? , snažila sa ironizovať mamka. Otec nikdy neodpovedal, možno stále potajomky dúfal, že sa raz navlečie do vojenskej uniformy svojho deda, slávneho plukovníka, ktorého si pamätá, ešte z detských čias, ako ho vídaval jazdiť na koni. Avšak z jedného, veľmi divokého mladého žrebca, spadol tak neštastne, že ho 7 sluhovia odniesli len do jeho domu a rovno na posteľ, kde sa s ním ešte, kým nezomrel, chodili lúčiť mocní a bohatí ľudia, pretože to na neho mohlo prísť každú chvíľu a tak sa aj o niekoľko dní stalo. Zrejme aj oni verili, že hoc postarší muž, ale má v krvi ešte vybojovať nejedno dôležité víťazstvo na bojisku. A jeho smrti sa nadôvažok najviac obával samotný cisár, pretože on bol jeho posledným záchrancom proti vzbure poddanných, ktorou sa mu vyhrážali stavy odkedy sadol na trón. Otec Alexijovi spomínal, že sa pamätá na tú jar, veľmi dávno, keď cisár so slzami v očiach prišiel na kolenách do izby a prosil starého muža, aby neumieral. Nerozumel, čo sa deje, ale ten ufňukaný pajác v zlatom odeve a 4 prsteňmi mu bol akýsi povedomý. No prastarý otec ho už nevnímal. Hneď, ako odišiel, umrel. Na druhý deň mu vystrojili skromný pohreb, nechceli dodávať buričom silu vzoprieť sa cisárovi, čo sa však stalo o necelý pol rok po tejto smutnej udalosti. Z pradedovho domu ostali po plienení krajiny len trosky a drevenné trámy, ktoré kedysi podopierali skvostne vymaľované stropy jedálne a salóniku, kde plukovník prijímal veľavážených hostí. Všetci ľudia poutekali, aj prababka s Alexijovým otcom. A tak sa z bohatej rodiny stala rodina na úteku, rodina práce a všetkej skromnosti, pretože ani zem nedávala zo svojich pokladov tak hojne, ako v iných krajinách. Odkedy sa Alexijov otec dozvedel celú pravdu, odvtedy mu v srdci vládne nepokoj.
Nože, Alexej, zbehni dolu za tetuškou Ondruškou, kde sú mamka tak dlho. Nikdy sa nevybrali na černice a nevrátili sa neskôr ako poobedie. Ale bež už, ja už tú kôpku dohádžem, a ukazoval otec prstom na malú kôpku naštiepaného dreva z jablone, čo zrezali toho leta, lebo nerodila dobré, a také, ako káže písmo, treba vyťať a spáliť. Alexej sa pobral zo 10 domov hore dedinou k tetuške Ondruške. Milá starena ho vžy ponúkla kysnutým chlebom a mliekom, pretože doma nemali toľkej hojnosti, len sem tam sa im ušiel väčší zemiak, či kozieho mlieka od suseda. Aj dnes ho ponúkla, ale Alexij nemohol, akosi ho od rána stáčalo na žalúdku, akoby mal zlú predtuchu, že sa niečo stane. Ďakujem, tetuška, nevideli ste mamku a Táničku? Nie sú u vás, že sa tak dlho nevracajú? , a pomaličky si odkladal fajného chlebíka do vrecka na nohaviciach, na horšie časy. No, nevidela krsňa moje, ale ony sa určite domov vrátia, nože chlipni si trošku mliečka, zostalo mi ešte pre teba a pre mačičky, mňau mňau, cici, cici, a hneď sa spoza rohu vystrčila ryšavo-biela hlava mačky, ktorá neodolala lákaniu stareny a jej misky mlieka. Tak zbohom ostávajte tetuška a pribite si na večer okná poriadne, lebo otec vraveli, že ho bolia veľmi kosti a že bude silno pršať. Tak zbohom.
Otec za ten čas stihol aj opraviť okenice, čo sa vykývali minulú noc silným vetrom. Neboli to nijaké fajnové drevá, len staré dosky, ale aby v dome nebolo tak besno, na to poslúžili. Mamka s Táničkou sa stále nevracali a otec už začal nervózne pochodovať po predsieni, ktorú tvorila malá izbička so štyrmi pármi letných topánočiek a dvoch poriadnych, teplých čižiem na zimu a jedno malé zamastené okienko na krivej stene. A kedže boli Alexijovi aj jedné, aj druhé čižmy priveľké, nemohol sa ísť v zime hrávať s kamarátmi vonku, na sneh, lebo by mu odmrzli celé prsty, ba možno aj nohy. Spoza okenných tabúľ bolo počuť prvé hrmenie a kde tu v diaľke sa objavil aj malý blesk. O tretej popoludní nastala veľká tma a otec už vedel, že ak sa teraz jeho mamička a Tánička nevrátia, bude zle. Obul si svoje topánky, teraz si na ne už nepľuvol a neleštil, ako to robil každú nedeľu, keď trebalo navštíviť chrám. S hrmotom sa vyvalil z dverí a keď začul ešte jeden poriadny hrom, na pol dvora sa rozbehol o dušu a bežal smerom do lesa, kam sa ráno vybrala mamka s Táničkou. Alexij v dome osamel. To, čo sa odohralo neskôr je však take smutné, že sa mi o tom ani nechce písať. Neskôr na to Alexij spomínal, keď nad ním stare babky v kostole zalamovali rukami, strašne plakali, niektoré omdlievali a kňaz ho niekoľkokrát pofŕkal ľadovou vodou zo svätenice, vraj keď bola mamka a Tánička v lese, malú Táničku napadol medveď a tak ju dokaličil, že nešťastná mamička, keď ona toto videli, nezmohli sa na nič, v rukách im oťaželo mŕtve telíčko, pred chvíľkou tak šťastné, tak ihravé, keď sa naháňalo s motýlikmi po lúke, hodili sa rovno do rieky, že ony už nemôžu ďalej takto žiť. A rieka Alexijova vzala aj mamičku. Keď toto všetko videl otec, ako na brehu rieky leží Tánička a na druhom brehu mamička, vrátil sa domov, cestou zmokol ako pes, vošiel do dverí, bez jedinej zmeny črty tváre vošiel do spálne a stále mu zo skromnej pracovnej košele tiekli cícerky dažďovej vody, otvoril obrovskú drevenú skriňu, v ktorej mala celá rodina odložené šaty a šatičky, vybral dedovu uniformu, obliekol si ju a musel si poriadne zatiahnuť opasok, pretože to bol vysoký, ale za to chudý chlap, zatvoril skriňu, obul si svoje zimné čižmy a len tak, v uniforme, bez jediného slovka, bez jediného pohľadu, bez jediného bozku malému Alexijovi, odišiel a veru, už ho nikto nikdy viac nevidel. A tu sa začína náš príbeh, jednej daždivej, bartolomejskej noci.
DRUHÝ DOMOV
Celá dedina žialila za rodinou malého Alexija. Otec, matka, sestra, zádušná omša, na ktorej stál Alexij v prvom rade a nechápavo sa pozeral okolo seba, aj keď už takisto tušil, čo sa stalo. Hladko učesané vlasy na bok, čierny oblek na staršieho chlapca, takže mu nebolo vidieť ani na ruky a párukrát sa takmer potkol o harmonikovo stlačené nohavice pri členkoch, ktoré boli oblečené do jeho prvých kožených topánok, tiež na oveľa väčšieho aj mohutnejšieho chlapca a veľmi krátka, nešikovne zaviazaná tmavomodrá kravata, imitujúca čiernu farbu hodiacu sa na pohreb. Veď on do toho dorastie, ospravedlňoval sa pred ostatnými mlynár v krčme, ktorého si chlapi doberali za to, ako obliekol svojho nového pomocníka do mlynu. Ešte predtým, ako Alexijov otec odišiel oblečený vo vojenskej uniforme, nahmatal v ľavom vrecku 12 zlatých mincí, odniesol ich mlynárovi s prosbou, nech sa mu postará o syna, kým bude môcť. Mlynár prikývol, veď mladých pomocníkov nie je nikdy dosť a teraz, keď ide zima a rieka zamrzne, bude veľmi ťažké zháňať si obživu a malému chlapcovi prihodia v meste do klobúka určite viac, ako tučnému mlynárovi s bielym obočím od múky. Na cintoríne sa mamke a Táničke ušlo miesto až na samom konci, jama bola nehlboká, za to všade naokolo bolo blato, ktoré stvorili neutíchajúce dažde, ktoré prišli práve pred troma dňami.
Á, lopatu udržať vieš? , spýtal sa mlynár smiešne naobliekaného chlapca. Krútiť kolesom ťa naučím, ale už prišiel čas, aby si niečo urobil. Tak bež predomnou a pozametaj v mlyne , ale dávaj pozor pri kolese, lebo tak sa krúti, že keď ťa zachytí, hlavu ti rozbije, a pošteklil ho na hlave a dlaňou ruky ho jemne posotil dopredu, aby si chlapec uvedomil, že to má byť čo najrýchlejšie spravené. Zametať sa naučil dávno, keď doma nikoho nebolo a on navláčil do izby mokrú hlinu a piesok, čo sa bol hrať s chlapcami pri rieke a chytať jalce holými rukami pod kameňmi, aby aj on ukázal oteckovi, že on sa už vie o večeru postarať, vyzametal každý jeden kútik štrbavou metlou, dokonca aj tie, ktoré zametal možno len včera či predvčerom. Tak si Alexij zvykol upratovať mlyn každý deň a nikdy sa nesťažoval, že mlyn je možno aj dvakrát, trikrát väčší, ako ich starý dom, do ktorého sa ešte sem tam vracal, pretože mu bolo veľmi smutnou za Táničkou, jeho milovanou sestričkou, za jej zlatistými vláskami, ktoré jej mamička aj dvakrát do týždňa zaplietali do vrkoča. Na ich detské hry, na ich spoločnú izbu, v ktorej museli spať len na jednej posteli, ale nikdy im to nevadilo, mali by tam miesta aj pre ďalších dvoch súrodencov. Zavše si aj v kúte ich izby poplakal, keď našiel niečo staré, ako napríklad medový perník, ktorý dostala Tánička od ocka na jarmoku, keď sa mu podarilo predať drahý, ale pre nich zbytočný nábytok, alebo mŕtveho chrobáka v papierovej škatľke, ktorého sa snažila Tánička naučiť tancovať. Či sa jej to podarilo, nevedno, Alexij však starol a dospieval s veľmi horkým pocitom v ústach, že už nikdy neuvidí svoju malú svetlovlasú Táničku.
Neveľmi sa mu páčila predstava, že z neho raz bude mlynár. Preto vždy keď mohol, odbehol porobiť susede na pole, alebo pilčíkovi do lesa s koňmi. Múka mu nevoňala a všimol si to aj mlynár, ktorý s ním počítal na staré kolená. Kto sa mi postará o mlyn, keď budem starý a nebudem už toľko vládať? , vyčítavo sa spytoval mlynár, a na koleso dávať pozor a na múku a s ľuďmi sa jednať? Hovorím ti, tvoj otec mi dal 12 zlatých mincí a ja sa mu na znak odvďačím 12 rokmi, ktoré u mňa môžeš prespať a chodiť po cudzích robotách, ale potom, keď sa ti nepáči, odíď si kam len chceš, zakončil svoju karhavú reč a s veľkým balvanom na duši, kto sa o neho teraz postará, keď ani ženu ani detí nieto a ešte tento fagan, práca v mlyne sa mu hnusí, zabuchol za sebou ťažké drevené dvere a nechal Alexija tri dni o hlade, nech si to rozmyslí, ale dobre rozmyslí. Ale chlapec cítil, že toto nemá v krvi, radšej chodil s chlapcami ďaleko na pašu a veľa krát sa vrátil už tak neskoro, že ho mlynár vo dverách čakal s palicou a on už tušil, čo príde. Mlyn nepozametaný, okná špinavé, všade neporiadok. Ale aj mlynárovi bolo vždy ťažko biť Alexija, necítil sa ako jeho otec a mal pocit, že mu tým nijako nepomáha. Zúfalý sa raz vrátil domov a opýtal sa Alexija: Chceš ísť radšej za mäsiara? V meste som hovoril s našim, že vraj ťa hneď a zaraz vezme, lebo mu nemá kto jaternice plniť a toľko má roboty, že sa nezastaví a teraz, keď mu aj syna zbojníci zviedli, že má jedno miesto na piecke voľné, že ak chceš, kľudne aj dnes ťa môžem spakovať a pôjdeš, chceš? , a v očiach sa mu zaligotali pramienky sĺz. Nie, ujo mlynár, ja … nechcem ta ísť, ja radšej tuto, nesmelo odpovedal Alexij. Ale budeš mi už pomáhať? , zvýšil mlynár hlas. Ja, ja neviem, a ani to nestihol dopovedať a už mu letela jedna otcovská facka, až sa ocitol pri stene izby a vystretý ukazovák mlynára mu veľmi prísne pohrozil rovno pred očami amätaj moje slová, 12 rokov odkedy si tu prišiel. 12 rokov a ani o deň viac. Povedal to tak chladne, že Alexijovi prebehol mráz po chrbte. Odvtedy sa doma už veľa nerozprávali, skôr sa ozývali len rozkazovacie vety a plieskanie drevenej palice po zadku, avšak kdesi pod týmto hlukom kolesa a starého mlynára bolo počuť po večeroch nezrelý plač dieťaťa, ktorému vzali jeho milovanú hračku: Kde si moja Tánička, kde?
Bolo tomu už 11 rokov, čo sa Alexijovi a jeho rodine stala taká veľká tragédia. Vždy, keď si u mlynára vypýtal voľno za to, že už upratal, alebo urobil to, čo mu nakázal, zašiel sa pozrieť na kvietky, čo ležali mamke a sestričke na hrobe, ba zavše ich aj menil, vždy sa mu tie predošlé zdali akési zvädnuté a bez života. Tak bolo aj ten predvečer bartolomejskej noci, keď Alexij už 11 rokov žil sám, len s mlynárom a jeho kolesom. Vyrástol z neho poriadny chlap, už aj dospelý, ale on sám už od oného večera nikdy svoje narodeniny na Bartolomeja neoslavoval. Keď sa už pomaly stmievalo, vybral sa ešte pozrieť rodný dom, ktorý stál už len vďaka dobrým srdciam a ochote dedinčanov pochystať nové drevo na strechu, okenné tabule vyfúknuť a aj plot opraviť. Keď už otváral malú bráničku, všimol si cez riedke okenice jemný plamienok ohňa, ktorý sa hompáľaľ po jeho izbe. Vystrašený, ale ako sa na chlapa patrí aj poriadne odvážny sa ponáhľal zistiť príčinu, keď na opačnej strane plota zbadal priviazaného krásneho koňa, ktorého srsť pripomínala čerstvú smotanu a jeho postroj bol doslova kráľovský. Kto to len …, spytoval sa Alexij samého seba, keď veľmi opatrne otváral predné dvere. Vošiel potichučky, aby tým prekvapeným bol nepozvaný hosť snoriaci po jeho dome, a nie on sám. V malej izbietke sedel na posteli cisársky oblečený sluha. Na drevennom stole, v zlatom stojane bola zapichnutá malé sviečočka, ktorá tak zaujala Alexijovu pozornosť a bolo vidno, že sluha čaká dlho, pretože vosk sa už pomaličky rozlieval a zalieval neveľké diery vyhrýzené červotočmi do stola. Alexij sa rozhodol, že prehovorí prvý a tak vyšiel z predsiene, kde ho dokonale ukrýval tieň steny, a len čo otvoril ústa rovno na cudzinca, zakašľaľ, až sa mu z úst nedostala ani jedna hláska. Vy ste pán Alexij Andrejevič? , opýtal sa trošku zaskočený sluha, keď sa už dvíhal z postele, na ktorej doteraz sedel. Áno, ešte pokašliaval Alexij pre zabehnutú slinu, áno to som ja, čo chcete? , opýtal sa veľmi nedôverčivo, až to so sluhom trochu zalomcovalo. Nesiem vám list, pane, a zohol sa pre veľkú koženú kabelu, ležiacu tiež na tej istej posteli, ktorú si však Alexij doteraz nevšimol. Podal nechápajúcemu Alexijovi veľkú papierovú obálku zapečatenú voskom, do ktorého bola otlačená nejasná pečiatka, zrejme nejakého šľachtica. Ste si istý, že je tento list pre mňa? , ešte raz sa dôrazne spýtal. Ak ste ten Alexij Andrejevič, ktorému pred rokmi zomrela matka aj sestra, otec mu odišiel a prebýval po celý ten čas u mlynára, tak je to pre vás, dokončil a len jemne sa pousmial pravým lícom, vzal zo stola sviečku nastoknutú na zlatý stojan, úctivo sa pozdravil a nechal Alexija v prázdnom a tmavom dome, v jeho izbe, s obrovskou obálkou s listom od neznámeho pisateľa a jednou neutíchajúcou otázkou, ktorá Alexijova prebehla za minútu aspoň stokrát v hlave: Žeby konečne ocko? A vybehol z domu von, poskakujúc raz na jednej, raz na druhej strane priamo domov, do mlynu.
DIEVČA
Na čítanie potme, len za jasu sviečky bolo pri neskoro, ale Alexij nemohol celú noc zaspať a v mysli si predstavoval, čo v ňom môže byť. Prehadzoval sa z jednej strany na druhú, raz sa mu zdalo, že mu je horúco, potom zas, že na neho odkiaľsi fúka mrazivý vietor. Jedna ruka mu vždy visela z postele a kŕčovito zvierala úhľadný papier, aby mu ho nik neuchmatol, zatiaľ čo si počká na denné svetlo nervóznym spánkom. Si nejaký bledý. Čo si sa nevyspal? Hovoril som ti, aby si v noci neponocoval, že dnes ideš do mesta a budeš tam múku prenášať. Jedz, strkal mlynár úplne vyčerpanému mladíkovi misku s raňajkami pod nos, zatiaľ čo mu slnečné svetlo prebodávalo oči svojimi žiarivými lúčmi. Odkedy sa zobudil, mlynár ho len naháňal, z jednej strany mlynu na druhú, toto dones, tamto posuň, ale nie tak silno, to musíš jemne a potom zas, aby sa do toho oprel ako chlap a nie ako stará babizňa s krivicou. Nemal kedy času si prečítať to, prečo celú noc nespal, a až na silné mlynárovo zvolanie: vstávaj, ty spachtoš, už je 5 preč, si uvedomil, že práve dnes je ten deň, keď má ísť za nejaké drobné, ako mlynárovu vďaku za odber múky aj z mesta, plné vrecia vláčiť. Ani jesť nebudeš? Čo chceš, aby mi ťa napoludnie polámaného priviekli? Jedz, lebo uvidíš, akú dostaneš. Po týchto mlynárových slovách Alexijovi prešla chuť dvakrát tak, ale musel sa napchať ovsenou kašou a trošku sa mu aj očiská otvorili, keď zbadal ako mlynár vyťahuje z veľkého vrecka na nohaviciach malý kúsok slaniny. Tu som ti doniesol, aby si bol silný, a nežne ho chladnou rukou pohladil po vlasoch. No ber si to, ukazoval mlynár prstom na kúsok fajného mäska, zatiaľ čo Alexij dochlipol poslednú lyžicu. Ja zatiaľ budem tuto, správaj sa tam slušne, nech vidia, akého som si ťa vychoval. A keď mi hanbu spravíš, prísne dodal a zrozumiteľne sa pozrel do rohu neveľkej miestnosti, kde na háku visel zavesený kožený bič. Nie, nebojte sa, pán mlynár, všetko urobím, čo mi povedia, len, nedopovedal, lebo zrazu ho premohol obrovský hlad a mlstne sa zahryzol do konca slaninky, mi sľúbte, že nevypracete moju izbu, pán mlynár, a mľaskavo poprosil, sľúbte. Čo ja ti budem sľubovať, sopliak, rozhorčil sa mlynár. Vo vlastnom dome mi bude, ani nedopovedal, netrebalo, podišiel k dverám a už už by ich aj bol za sebou zatvoril, keď si spomenul na dôležitú vec. Pôjdeš po hradskej, cez les nech ťa ani nenapadne. V noci pršalo a keď mi prídeš do mesta zablatený ako prasa, nepraj si ma. Rozumel si? Po hradskej a prídeš domov belší, ako si teraz. A zabuchol za sebou na výšku malé, drevenné dvere, do ktorých zárubne si vždy chtiac-nechtiac poriadne udrel hlavu. A čo keď mi tam bude, pod posteľou, obhrýzal si Alexij prsty. Nemôžem ho tam nechať len tak, pomyslel si a už už chcel vybehnúť na poschodie, keď sa rozleteli dvere a napajedený mlynár sa rozkričal: Ty fagan jeden, ťahajúc ho za ucho ku dverám, kde mávali odložené topánky, tak ty si ešte tu? Ale už aj, a rozmachol sa, Alexij sa bojazlivo schúlil do kúta s očakávaním ďalšej poriadnej rany, zatvoril oči, ale nič neprichádzalo. Keď ich po chvíľočke otvoril, zbadal, že je v miestnosti sám a tak sa radšej rýchlo obul a vybehol von a rovno na hradskú, taký bol rád, že nedostal ďalšiu, že celkom zabudol na svoj list.
Mohli byť dve hodiny pred poludním, keď Alexij zbadal prvé múry mesta, ale tie sa mu pre ustavične páliace slnko roztápali do nejasných tvarov. Hneď ako vôjdeš do mesta, zaboč do ľavej malej uličky, tam prejdeš popri vysokých domoch s maľovanými dverami a oknami, to uvidíš, neboj sa, tak sa dostaneš na mestskú, opakoval si v duchu poučenia od mlynára, aby v meste nezablúdil a zapadol rovno do roboty. Keď prejdeš až na koniec mestskej, uvidíš sochu. To je socha sv. Petra, pekne sa pred ňou ukloň, ako to robia ostatní a zaboč zas do ľava. Pôjdeš po malej uličke, napravo budú veľké vitríny s čokoládou, ale nieže ťa napadne ta ísť, bičom by ťa takto oblečeného vyhnali. Naľavo bude hnedý dom s pozlatenými okennými tabuľami a pod jedným z nich bude na veľkej drevennej doske z lipy vytesaný nápis: barbiér. Je to veľmi milý, starý pán, ale dávaj si pozor, aby ťa na ulici nepochytil a nezapriahol do nejakej roboty, že budeš zametať vlasy, alebo brúsiť britvy. A na konci tej uličky bude zapriahnutý voz s jedným koňom. Z toho budeš nosiť vrecia s múkou na mestskú, veď domáci ti už povedia kam. Rozumel si? , rozpamätával sa na predchádzajúci deň, keď si pýtal voľno ísť navštíviť mamku aj sestričku na cintorín, zatiaľ čo mu mlynár vyvetľoval plan na ďalší deň. Vstúpil do mesta a nezdalo sa mu na ňom nič nevšedné, len nebol zvyknutý na toľký hluk a prekrikovanie. Vydal sa cestou, akú mu povedal mlynár, poobzeral si maľované dvere na domcoch, trošku zablúdil pohľadom po všetkých tých krásnych obrazoch, ktoré boli pre neho celkom novučičké. Ľudia mu však pripadali akýsi zachmúrení a nevrlí, tučný muž v prepotenom tielku sa hádal s kováčom, že on už mu dal dosť mäsa za to, keď mu podkul koňa, stará pani sa stažovala kamarátke v čiernej šatke na reumu, a jáj keď ma to chytí podvečer, moja milá , to by si neverila, že ja sa ti ledva do fotela natrepem. Našiel aj sochu sv. Petra, úctivo sa jej poklonil tak, ako to nikto iný na námestí ale vôbec nerobil. Čo si však Alexij všimol, nevidel nikoho mladého. Jediný chlapec, ktorého po ceste stretol bol vysoký chudý malomešťan, s nosom do hora, ktorý za sebou ťahal tvrdohlavého somára. Čo pozeráš? , zapichol si chlapec so somárom do Alexija, keď okolo nich prechádzal. Si nikdy nevidel somára, čo? , pokúšal. Nie pane, somára som už videl, pohotovo odpovedal Alexij, ale až dnes sa s jedným prvýkrát v živote rozprávam, otočil sa a rýchlym krokom sa dal skoro do behu. Počul za sebou ešte nejaké tupé výkriky tipu veď ja ti dám, keď pochopím, čo si tým myslel, ale nebral ich veľmi na vedomie.
Ani veľa neblúdil a našiel voz so zapriahnutým koňom, ktorý hľadal. Zrazu z vedľajších dverí vybehol udychčaný muž, stredne vysoký, nižší ako Alexij, so začínajúcou plešinou a na jednej strane tváre bol zamazaný od marhuľového džemu. Rýchlo si poutieral dlane rúk o bielu zásteru, ktorú mal prevesenú okolo krku a preto vyzeral ako mäsiar. Tak už si, prehltol posledné sústo sladkej mašrkty, ktorú si zrejme pochutnával potajomky niekde v komore, tu, syn môj, nože, tuto máš dakoľko vriec, treba ich po obchodoch poroznášať. Hneď tuto prvé, prehltol ešte veľkú sladkú slinu, vrece vezmi a zanes ho cukrárovi. Tuto vidíš, a ukazoval prstom na výklady s čokoládou, ale nechoď tam predom, z druhej strany sa lepšie dostaneš a to by som aj ja dostal, keby si mu cukráreň múkou zašpinil. No, ale už bež, porúčal Alexijovi, keď to spravíš, len zaklop na okno, tuto, ja sedím na druhej strane, výnosy počítam, ja ti vždy poviem, kam s ďalším. Otočil sa na opätku a vošiel do domu dverami, z ktorých tak nečakane vybehol. Alexij si ešte spočítal, koľkože to vriec ma poroznášať, až sa mu v hlave zatočilo, keď len polovicu spočítal, ale čím skôr začne, tým skôr skončí. Vyliezol na voz, vzal do oboch rúk vrece s múkou, prehodil si ho cez plece a opatrne s ním zišiel z voza. Urobil tak, ako mu pred chvíľou nakazoval muž s džemom na tvári, a že vraj počíta výnosy, obišiel si ulicu, zaklopal na zadné dvere cukrárne. No čo je mladý? , prívetivo sa k nemu ozval mužský hlas. Priniesol som múku. Dobre si urobil, a aj skoro ideš veru. Tuto ju hoď, neboj sa, vrecia sú pevné, nerozpárajú sa. Alexij sa zaradoval tomuto pánovi a veru sa aj potešil, že to môže byť veľmi pekne strávený deň. A zbohom ostávajte, pozdravil sa ešte na odchode vo dverách Alexij. A takto pokračovalo celý deň. Alexij odniesol vrece múky, za to raz dostal aj malý kúsok chleba, tak si z neho sem tam odkusol spolu so slaninkou, čo si odložil do vrecka. Na voze bolo už len zopár vriec, Alexij sa poklopkaním na okienok vždy prihlásil, že už je naspäť a už ho aj ruky boleli, neslúžili tak ako na poludnie. Muž, ktorý sa po každom zaklopní zdal tučnejší mu nakázal, nech zájde s týmto vrecom na opačnú stranu mestskej, tam zabočí doľava, popri zeleninovom trhu pôjde a keď pred sebou uvidí tmavý dom s mrežovaným plotom, nech prejde a tam ho už služobníctvo navedie do pivnice, kde má nechať múku, lebo pán (a zamrmlal nejaké nezrozumiteľné meno) si ju už dávno odomňa pýtal, ja hlava deravá, že som ťa tam neposlal už ráno. Tak bež, nech z toho nebudú patálie. Alexij sa opäť raz vydal, ale tentokrát na najdlhšiu cestu, až na samý druhý koniec. Prešiel popri babke, ktorá mu tískala nejaký strapatý karfiol na zeleninovom trhu a na konci ulice sa ocitol pred obrovským, majestnátnym domom, až samému Alexijovi nebolo všetko jedno, kam to vlastne ide. Prešiel k železnému plotu, ktorý bol obohnaný okolo celého pozemku, kde tu ho zakrýval hustý živý plot, krásne zelený, ako by ho niekto bol práve namaľoval. Dom mal asi tri poschodia, posledné podkrovné málo iba maličké okrúhle okná, ktoré boli privreté vanilkovo žltými okenicami. Na prvom aj druhom poschodí, z každého okna vykukoval na pohľad zdravý kvietok, raz to boli fialky, inokde červené a žlté a biele ružičky, karafiáty, muškáty, ľalie, popri dome napravo vysadené tučné kríky čínskych ruží. Pri bráne stál honosne oblečený sluha so smiešnou, červenou čiapkou na hlave. Prosím pekne, doniesol som vám múku, že tuto, do pivnice zaniesť, prihovoril sa Alexij sluhovi pri bráne. Veď len poďte, a napochytro sa sluha snažil otvoriť ťažkú bránu, už nám pomaly dochádzala múka a pán bol z toho taký nahnevaný, že povedal, že každému vytne zo desať, že naša chyba to je, že nemá pán v dome múku. Len bežte, nech už máme svätý pokoj, prosebne dopovedal sluha a ukázal prstom na druhého, ktorý znudene stál pri bočnom vchode do pivnice, ktorá sa rozprestierala pod obrovským pôdorysom domu. Nikoho si nevšímať, nič nerozbiť, opakoval si Alexij, tak ako to rád robil. Nech sa páči, z diaľky na neho zagánil sluha stojaci pri dverách, ktoré mu už do polovice odchýlil. Pôjdete tam dole, vysvetľoval, keď zmorený Alexij došiel až k nemu s vrecom múky prehodenom na ramene, pôjdete do ľava, ale nezakopnite o nič, je tam tma ako v psinci, a začal sa nechutne smiať na vlastnom vtipe. V psinci, v pivnici, opakoval, až sa chytal za brucho. Nie, vážne, pôjdete dole schodmi, tam doľava a už to tam hoďte. Vyčerpaný Alexij na silných nohách zišiel asi po 5 schodíkoch, musel ísť skrčený, pretože pivnica bola nevyoká a ocitol sa v hrobovej tme. Zabočil doľava, ale naozaj si nevidel ani na špičku nosa. Už celkom presilený urobil zopár krokov pred seba, našťastie do ničoho nezavadil a s rúk sa mu vyšmyklo plné vrece múky. Možno to Alexij nevidel presne, ale závan čerstvej múky, ktorá sa mu dostala do úst, očí uší, ba možno aj do vrecka ku slaninke, mu dal na známosť, že sa celé vrece roztrhalo.
Ani nestihol začať lamentovať nad svojím biednym osudom a že teraz ho tak zrežú, že sa sa do Vianoc nevyspí na chrbte, keď z nejakého miesta začul vysoký, tlmený smiech, ako by sa niekto smial do rukáva na tom, čo práve videl. Kto je tu? , opýtal sa zmätený a strápený Alexij. No kto asi? , ozval sa dievčenský hlas, ktorý ku koncu prepukol opäť v tenučký smiech. Neviem kto si, ukáž sa mi, bojazlivo hapkal Alexij netušiac, s kým má to dočinenie. Na to, že bol v cudzom dome sa správal až priveľmi odvážne a to si všimla aj tajomná osoba, ktorá sa na ňom chichotala. Nie si ty nejaký panovačný, v cudzej pivnici rozkazovať? , a hneď sa aj Alexij po týchto slovách zapýril a nevedel, čo má povedať. Mne sa tu roztrhalo vrece, niesol som ho až z druhej strany mestskej, určite ma dajú zbiť, strašne zbiť a to nehovorím ešte o mlynárovi, keď mu povedia, čo som vyparatil, a celkom nešťastný si od únavy sadol, ani nevedel kam. Vtom zbadal maličké svetielko, ktoré sa predieralo pomedzi hustú tmu niekde z opačnej strany pivnice, kde sedel on. Teba som tu ešte nevidela. Chodíš sem často? Práveže vôbec, dnes som tu prvýkrát, vlastne prvýkrát ma poslal mlynár vrecia roznášať. Vraj je to nejaká vďaka za väčší odber, my si totiž v mlyne nemôžeme veľmi vyskakovať od blahobytu. Ja som Dominika, skrývam sa tu pred otcom. Znova vymýšľa, na akú návštevu pôjdem a kde sa musím mladým ukázať. Raz sme šli kočom tri dni. Tri dni, vieš si to predstaviť? A to sme sa mali ísť pozdraviť známu do nejakej Starayej Ladogy a vraj má už dospelých synov, že nech si ich omrknem. Koniec koncov, aj tak mi otec ženícha vyberie, išla som tam len preto, aby si oni omrkli mňa. Už sa na žiadnu takú cestu nedám, keby čo bolo. Ale za to sa človek aj nasmeje, keď som raz otcovi zo žartu ukázala jedného ťuťmáčika, že ten je môj vyvolený. Vyzeral, ako chudobnejší mešťan a ťahal za sebou milučkého somára so sivou bradou. Pozrel sa na mňa, či to naozaj myslím vážne, vydal sa za ním, chvíľu spolu diskutovali a ja som sa na tom v duchu nekonečne smiala. Keď sa vrátil, povedal, že za takého ma nedá, ani keby ho čert stretol a nakázal mu to. Potom som mu povedala, že ja som predsa myslela toho somára, čo rozprávať nevie, a znova a rozchichotala. A ty sa ako voláš? Alexij, Alexij Andrejevič. Ja sa ale naozaj bojím čo i len vonku výjsť z tejto pivnice, čo somnou bude? Ale čo tam po nejakej múke. A okrem toho, vrece ti spadlo rovno na plošinu, kde su dva veľké háky. Tými hákmi sa potom rozpárajú vrecia a múka sa vysype presne tam, kde sa vysypala aj tebe, keď z druhej strany bolo počuť hlasné puknutie. Alexij sa trošku upokojil, ale preľakol sa na nepoznaný zvuk. Žujem gumu, chceš? , ponúklo dievča. Ďakujem, ja už budem musieť ísť, stráhal sa Alexij a predsa, kto to kedy počul, žuť gumu, to sa mu nezdalo. Len nebuď taký strohý, svetielko zo zapáleného lampáša sa k nemu začalo pomaličky približovať a odhalilo mu niektoré miesta v pivnici, o ktorých nemohol ani tušiť. Dievča sa v mihotavom svetle zdalo vysoké tak akurát, o hlavu nižšia než Alexij, ale nevidel jej do tváre. Tmavé vlasy sa jej vlnili po pleciach, ktoré zakrývala skromná blúzka siahajúca až pod kolená, takže vyzerala ako nočná košeľa. Dievča bolo silnejšie, za to tých najdokonalejších tvarov. Sklonila sa rovno pred ním a na malú chvíľočku mu odhalila svoju tvár. Guma, ozaj nechceš? , spýtala sa ešte raz, ale Alexij neodpovedal. Usmievali sa na neho nádherné plné líca, s rozkošnými malými zúbkami naukladanými v peknom rade, štetcom maľovaný trošku predĺžený noštek a malé tmavé oči, za to plné smiechu a radosti, ktorým sem tam pri výhľade zavadzala neupravená ofina hustých a voňavých vlasov. Ešte mám pár vriec, hľadal Alexij slová a pomaličky sa posuval po stene nahor a rozmýšľaľ, ako od nej utečie. S múkou tráviť čas chce, ale somnou, na to aby ho človek prehovárať musel. Tak si choď, a prudkým výdychom sfúkla plamienok sviečky, ktorá po troške odhaľovala z tmavej pivnice, až sa dym dostal Alexijovi do nosa a zakašľaľ. Panovačne sa zasmiala a dodala: S takýmto som ja … a vyšla z pivnice. Alexij zostal úplne omračený zjavom, čo sa pred ním stal a nepozerajúc na to, že je celý od múky, vyšiel znova na denné svetlo, ani sa sluhom nepozdravil a celkom ako bez života sa vydal na druhú stranu mestskej, kde ho čakalo ešte zopár vriec.
LIST
Až za tmy sa Alexijovi podarilo poodnášať všetky vrecia, za to dostal jednu pol zlatku od muža s džemom a vydal sa na cestu domov. Takže popri soche, doľava, malá ulička, potom doprava, opakoval si cestu domov, no bol tak roztržitý, že po tme blúdil hádam aj celé dve hodiny. Nemohol na ňu prestať myslieť, no k ich domu sa už priblížiť neodvážil. Nakoniec sa mu podarilo vymotať z mestských uličiek, dostal sa znova na hradskú a potíšku si pospevoval. Na cestu mu svietil žiarivýMesiac v splne, napitý slnečným lúčmi, ktoré v ten deň príjemne zohrievali a tak sa nemusel ničoho báť, len ruky ťahal za sebou, ako natiahnutú gumu v nohaviciach. To aby ma mlynár teraz týždeň do úst kŕmil, zasmial sa v duchu, keď prechádzal popri rieke obrastenej vysokými topoľmi, ktorých vrcholky skoro nebolo vidno. Bola už asi polnoc, keď konečne v mesačnom svite zbadal obrys mlynu a stále počúval žblnkot neúnavnej vody. Potichúčky roztvoril dvere, nechcel mlynára zobudiť, určite sa aj dnes nadrel ako kôň, vyzul sa a pošpičkách prebehol po schodoch do svojej izby, kde mal posteľ a pod posteľou list. Bol však taký unavený, že hneď ako zavoňal čerstvú slamu na posteli, hodil sa rovno do nej, nerozmýšľaľ nad ničím, iba sa mu pred očami opakovala scéna z pivnice. List, spomenul si Alexij, keď mu už oťaželi viečka a ponáral sa do spánku, tak do zajtra to počká. A zaspal spravodlivým spánkom po náročnom dni.
Na druhý deň ho mlynár nechal dospať a tak sa zobudil, až niečo pred obedom. Keď cez malé okienko zbadal, že slnko je už takmer vo vrchole, vyskočil na rovné nohy a zbehol dole dať si niečo pod zub. Čakali na neho rozvoniavajúce halušky, až mu slina stiekla po košeli, taký bol hladný. Preskakujúc aj tri, štyri schody naraz, dostal sa do kuchyne a ani si nesadol, len vzal lyžicu a do dlane ľavej ruky si položil poriadne naložený tanier. Jedol, pochutnával si, ale ako tak chodil po kuchyni, vyzeral von oknom, ba šiel sa aj pozrieť na dvor, mlynára nikde. Možno šiel po niečo k susede, pomyslel si a odložil už prázdny tanier, ešte trochu omastený syrom a tukom. Vtom si spomenul na svoj list a preto sa náhlivo rozbehol hore do izby, ale keď si uvedomil, že má zašpinené ruky, bežal sa poriadne vyumývať do válova, do rieky blízko mlynu nesmel, lebo by ho koleso mohlo stiahnuť a to by mu bol amen, vystríhal ho ešte ako malého chlapca mlynár. Ešte si do seba poriadne poutieral ruky, aby si list nezmočil a vybehol poň hore po schodoch. Schúlil sa pod posteľ, kde si ešte pred chvíľou hovel, a teraz už najedený a napojený, vytiahol na ľavom hornom kraji už trošku zažltnutú obálku. Pečiatka vo vosku sa mu veľmi páčila, tak sa rozhodol, že ju v žiadnom prípade nebude rozlamovať, ale pomaličky ju odlepí od podkladu a nechá si ju. Keď ju už odlepil a vytiahol list, rozprestrel sa pred ním snehobiely, na dotyk hebký papier, na ktorom bolo v každom rohu nakreslený pečatný znak tmavým atramentom. Text bol dlhý a niektoré prvé písmená viet boli hotovými umeleckými dielami, no zas iné boli napísané starými, roztrasenými rukami. Začítal sa do dlhého listu, až si pritom musel sadnúť na posteľ.
Drahý synovec, Alexij Andrejevič!
Keď si bol ešte malý chlapec, prišiel si o svojich najbližších.S tvojim bratom sme boli dvojičky, mamka nám zomrela pri pôrode a otca nám akýsi vojaci odvliekli. Starý otec dal celú Európu prehľadať, no nepomohlo. Tak sme zostali u starých rodičov, u plukovníka. Môj brat ti o mne nikdy nerozprával, pretože sám nevedel, či som to po všetkých tých útekoch, z dedovho domu a babke na pleciach, nakoniec aj prežil. Keď moja stará mama utiekli somnou aj s mojím bratom, išla s nimi ich sestra, ktorá ešte nemala deti a veľmi si priala chlapčeka, no s mužom neboli požehnaní a ona sama ho už od povstania nevidela. Vyšiel si na terasu fajku pobafkať, zatiaľ čo ona obed varila, veru, odvtedy ho už viac nevidela. Keď zbojníci začali podpaľovať lesy popri domoch mešťanov a grófov a markízov, babka so sestrou utekali až na samý koniec lesa, kde už začínala iná gubernia a cesta sa rozdvojovala. Babka veľmi horko plakali, keď ta prišli(tu sa text trošku skostrbatil, akoby ten príbeh pisateľ prežíval zas a znova), pretože vedeli, že takto sami nedokážu dvoch malých chlapcov uživiť. Tak sa spoločne rozhodli, že jeden chlapček ostane u babky a jeden pôjde k jej sestre a urobia všetko preto, aby kým ešte žijú na tejto zemi, dostali chlapci dobrú výchovu a vyrástli z nich spravodliví muži. Tvoj otec zostal s babkou a jej sestra si ma odniesla do inej krajiny, do ešte väčšej diaľky a tak sme o sebe ani nemohli vedieť, kde a ako žijeme. Vedeli sme o sebe iba z rozprávania naších starých mám, ktoré sme dlho považovali za svoje matky. Vychovali nás veľmi skromne, niekedy sme nemali ani čo do úst po celé týždne. Vždy som v srdci túžil stretnúť sa so svojím bratom a verím, že on cítil to isté, aj keď sme vlastne nevedeli, či sme ešte na tejto Zemi obaja, či iba jeden z nás.
Veľmi ma zarmútila správa, ktorú som dostal pred rokmi o tom, aké nešťastie sa prihodilo môjmu bratovi. Už ani neviem, ako som sa to dozvedel, ale dostalo sa mi do uší, že ešte kdesi ďaleko žije môj synovec, bratov syn. No nevedel som kde a robil som všetko preto, aby som sa to dozvedel. Na moje veľké nešťastie ku mne prišla jasná správa o tebe až teraz, keď ma postihla veľmi silná choroba a ja sám sa už nevládzem postaviť z postele. Aj tento list ti píšem za pomoci svojho pisára(tak to bude asi zámožný človek, keď má vlastného pisára, zamyslel sa Alexij), pretože sám by som to už nezvládol. Ja som nebol požehnaný, ako môj brat a preto som sa rozhodol, že všetko, čo mi ešte ostalo, ti odkážem po mojej smrti. Teraz ale pozorne čítaj: dvanásť mesiacov potom, čo ti príde tento list, dostaneš odomňa dedičstvo. Hoc to znamená, že už budem na pravde božej, nezarmucuj sa, buď vytrvalý a nauč sa od mlynára za ten rok všetko, čo sa len dá. Nauč sa starať sa o mlyn, o koleso, nauč sa načúvať rieke, nauč sa byť skromným a pracovitým, pomáhaj mu koľko len budeš vládať, sledujho, čo sa ako má robiť a buď spravodlivý voči ostatným. Máš na to dvanásť mesiacov, dovtedy buď trpezlivý a navštevuj chrám. A je jedna vec, ktorú by som si od teba žiadal. Ak sa naplní čas, príď do mojej krajiny, sluha, ktorý ti odovzdá dedičstvo ťa zavedie. Cesta je dlhá a náročná, ale ty sa nevzdávaj a príď sa na cintorín v hlavnom meste pomodliť nad môj hrob, nech moja duša odpočíva v Pánovom pokoji.
Ďalej už pokračovali zápisky nejakého notára s dátumami narodenia a smrti, z ktorých Alexij aj tak nedokázal poriadne výjsť. Na spodku sa ešte objavilo miesto pre nerozoznateľné podpisy svedkov, ktorí dosvedčujú dole spísanú poslednú vôľu Alexijovho strýka, Igora von Baltazaravieva. Všimol si aj malými písmenami napísanú poznámku o tom, že list aj vôľa sú tajnými dokumentami, ktoré sú pod prísnym dohľadom určené len jednej osobe, práve jemu. Nejaké cudzie písmo ešte dodalo, že pán Igor von Baltazaraviev už viac nie je von, prišiel o svoj šľachtický titul a prijal podradné meno Lukjan Terezovič na znak poslušnosti novému kráľovi. Za to sa mu odoberajú všetky majetky a jediné, čo mu kráľ ponechal, bol najslabší kôň, ktorého mal v stajniach. V chudobnom domci na začiatku hlavného mesta, ešte mladý chlap Lukjan Terezovič ochorel na zatiaľ neznámu chorobu a zomrel ako 45 ročný v posteli, s vysokými horúčkami, s hnisavými ranami na nohách a rukách. Tam sa list končí, no Alexij si ho pre istotu prečítal ešte zo trikrát, miešali sa v ňom všakovaké pocity, ale hlavne bol zarmútený, že prišiel o ďalšieho blízkeho človeka. Ešte rok, to bude presne dvanásť rokov, za dvanásť zlatých mincí, ktoré dal otec mlynárovi, keď odišiel. Potom sa môžem spakovať a ísť si kade ľahšie, myslel si Alexij, ale aspoň viem, že prvé čo urobím, pôjdem pozrieť strýka. Ach, keby si mi aspoň jeho nechal dlhšie, Bože, zaúfal si, ale hneď sa postavil na rovné nohy, vrátil list do obálky, uložil ho pod posteľ a urobil tak, ako mu kázal jeho strýko. Po celý rok sa učil od mlynára remeslo, aby ho potom mohol aj sám riadiť. Nevedel na čo mu to bude, ale bol od prírody poslušný a tak robil všetko, až sa tomu sám mlynár čudoval, kde sa v ňom berie toľká ochota zrazu pracovať v mlyne. Ty sa musel ale veru zaľúbiť, nič tak nepohne chlapom, ako ženská, chválil a tak trochu sa aj vypytoval mlynár svojho mladého učňa. Ale kdeže ujo mlynár, zapieral Alexij, aj keď sám vedel dobre, ako často na ňu myslieval. Mňa týmito rečami nedostaneš, zasmial sa mlynár a ukazoval mu, ako sa má múka správne sypať. Je to za to poriadne ťažká robota, posťažoval si, ale keď sme na to dvaja, hneď to ide lepšie, čo myslíš? Mlynár bol v skutku nadšený z Alexijovho pokroku, ba dokonca úplne zabudol na svoju vyhrážku o dvanástich rokoch. Ročné obdobia sa vystriedali a už aj nadchádzajúce leto sa chýlilo ku koncu, Alexij sa pomaly dostával do mlynárskych topánok, po večeroch pozeral na hviezdy a myslel na ňu, čo asi robí, no nikdy sa neodhodlal vrátiť sa ta, kde ju už velmi dávno naposledy videl. Vlasy mu začali od korienkov belieť, ale mlynár ho uistil, že to od toľkej múky, dlane a prsty mu stvrdli, čo sa naťahal a navláčil tých vriec. Za rok už veľmi nevyrástol, našťastie ani do šírky, tak ako sa to úspešne darilo mlynárovi.
DEDIČSTVO, CESTA A NOVÁ KRAJINA
Prišiel august a s ním aj tradičné, silné dažde, ktoré rok čo rok pripomínali Alexijovi jeho detstvo. Bol stred týžďna a vtedy nik neuvažuje, čo je to vlastne za deň, keď sa pred mlynom zjavil znova ten istý sluha, ktorého stretol pri nečakanej návšteve rodného domu pred rokom. Prišiel opäť na koni bielom ako smotana, ktorému na trošku tmavších pyskoch bolo badať prvé sivé chlpy. Vedľa seba však na takom istom honosnom postroji viedol ďalšieho koňa, odetého do tmavej kože, bol vysoký, nohy sa zdali byť zdravé, mal krásnu na krátko ostrihanú hrivu a kopytá mu klopkali o nerovnomerne rozhádzané kamene, ktoré spevňovali rozmáčaný dvor. Obaja chlapi, aj mlynár aj Alexij práve robotovali, no začuli zaerdžanie niekde z dvora, tak sa obidvaja šli pozrieť, kto ich prišiel navštíviť. Mlynár sa ako prvý predral k vchodovým dverám a neveril vlastným očiam. On totiž o ničom netušil, o žiadnom dedičstve mu Alexij celý ten rok nepovedal. Alexij Andrejevič, začal sluha a pomaly zosadal z koňa, v mene môjho pána vám odovzdávam dedičtvo, na ktoré ste čakali dvanásť mesiacov. Vzal za uzdu druhého koňa a pomalým krokom sa priblížil k Alexijovi. Podal mu laná, ktoré obopínali koňovi hlavu a papuľu a dodal: Dedičstvo prevzal Alexij Andrejevič, týmto je moja úloha splnená a vraciam sa späť do svojej krajiny. Mlynár stál ako oťapený, vôbec nechápal, čo sa to vlastne deje a chcel sluhu ešte zdržať, aby mu to pekne krásne vysvetlil, vetu za vetou A to nemusí ani nič podpísať, žiadnu listinu? , dožadoval sa mlynár, ale sluha mu neodpovedal. Bez slova sa poklonil, vyskočil na svojho koňa a chcel sa otočiť smerom preč z dvora, ale Alexij ho ešte zastavil, podišiel k nemu a potichučky, aby to mlynár nepočul, zašepkal sluhovi do ucha: Chcel by som ta ísť s vami, pane. Strýko mi odkázal, že ma zavediete. Sluha sa zatváril, že je to presne tá vec, ktorú od mladého muža očakával, no hneď na to odpovedal, že cesta je veľmi dlhá a musí sa na ňu poriadne pripraviť. Tak sa Alexij rozhodol poprosiť mlynára, či by tu s ním sluha mohol ostať tak dlho, ako budú potrebovať a potom sa vydajú na cestu. Zmorený mlynár, ktorý dostal asi najťažšiu životnú ranu nenamietal, no v očiach mu bolo badať zarosenie. Tak vošli všetci traja dovnútra, mlynár sa usadil za kuchynský stôl a jemným hlasom poprosil Alexija, aby mu to všetko vysvetlil. Tak sa vybral do svojej izby, kde z pod postele vytiahol zažltnutú obálku bez pečate, ktorú si strážil ako oko v hlave, stále ju mal pri sebe. Tam kde bola obálka po prvých dňoch zažltnutá, bola teraz nahlodaná myšami, ale listu to našťastie nijako neuškodilo. Ukázal ho mlynárovi, ten si ho pozorne čítal, zas a znova, rozmýšľaľ nad tým, ako prehovorí Alexija, aby ostal, veď teraz im to dvom tak dobre ide. Ále to si nemysli, že ťa pustím len tak. Si mi niečo dlžný predsa, za tie roky, začal mlynár na rozlietaného mládenca, ktorý si už predstavoval cudziu krajinu, ľudí, ktorí hovoria iným jazykom, ovocie, ktoré rastie iba tam, o zvykoch o sviatkoch. Pán mlynár, ja som vám z celého srdca vďačný za to, čo ste pre mňa urobili. Ale nastal čas, keď sa musím pohnúť. Za to sa vy určite pamätáte, ako ste mi povedali o dvanástich rokoch a práve dnes to bude dvanásť rokov, bol by som aj zabudol, že mám už 19. Pochopte ma, prišiel som o svoju rodinu, tak chcem navštíviť aspoň svojho strýka. Ale on je už, potiahol si mlynár ukazovákom po krku, ako ho chceš prosím ťa navštívit. Pôjdem sa pomodliť na jeho hrob. No jasné, kvôli nejakým trom riekankam ťa pustím kade ľahšie, ešte aby ťa po ceste chytili nejaký vojaci a skántrili ťa. Bolo už poludnie, ale diskusia o Alexijovom odchode neutíchala. Sluha sedel mlčky pri okne, sem tam si vybehol zabafkať fajočku a vrátil sa zadymený späť. Mlynár nechcel ani počuť o tom, že príde o svojho pomocníka, Alexij však cítil volanie svojho srdca, musím ho ísť pozrieť, je to môj strýko. Mladý muž bol neoblomný a uvedomil si to aj mlynár, keď celý deň presedeli za jedným stolom a dohadovali sa na spoločných podmienkach. Sluha sa zapojil do diskusie, už keď na dedinu sadala pomaličky tma, ale v mlyne sa toho veľa neodpracovalo. Alexij Andrejevič, pokiaľ chceme odísť zajtra, musíte si pripraviť do brošne aspoň tri pecne chleba a okrem toho, odísť treba zavčasu, keď sa rozvidnieva, preto by sme nemali zostávať hore dlho. Ale ty čuš, zahriakol ho neočakávane mlynár, ešte aj ty ho v tomto podporuj. No neostávalo mu nič iné, len sa podvoliť. Ešte večer priniesol mlynár odkiaľsi tri veľké pecne chleba, položil ich v kuchyni na stôl, bez slova podal Alexijovi svoju najkrajšiu, kožennú brošňu, s odkazom dávaj tam na seba pozor, pobral sa do svojej izby, zabuchol dvere tak, že Alexij aj sluha podskočili zo stoličiek a nastalo hlboké ticho.
Ešte sa len prvé slnečné lúče skromne predierali pomedzi vrcholky stromov, sluha pripravený na odchod išiel zobudiť Alexija. Už musíme ísť, kone som napojil a skontroloval, či nemajú nejakú ranu. Takú dlhú cestu by nevydržali s boľavým kopytom, alebo natiahnutými svalmi, tak poďte, posledné slová viac zašepkal, ako povedal nahlas, asi nechcel zobudiť mlynára. Alexijovi vôbec nebolo do spania a tak chytro po týchto slovách vyskočil na nohy a ešte sa rozhodol s mlynárom rozlúčiť. Prešiel z jednej strany poschodia na druhú, po ceste minul malú piecku na drevo, do ktorej vždy v noci, keď niečo súrne potreboval, zakopol, až sa dostal tam, kde za zatvorenými dverami spal mlynár. Pomaličky sa prikradol ku dverám, ale keď si uvedomil, že pri lúčení ho aj tak zobudí, vystrel sa a smelo sa vydal do jeho izby. Ani neklopal, len prstami pravej dlane potlačil dvere, ktoré sa s nepríjemným piskotom otvorili. V posteli však nebolo nikoho, ba v celej izbe nie. Alexij ešte hľadal kade tade, išiel sa pozrieť ku kolesu, do skladu, na záhradu, ale mlynára nikde. Zarmútený prišiel k sluhovi, pokýval mu naznak, že už ide, už ide. Prehodil si brošňu so včerajšími chlebmi cez plece, zadíval sa na východ slnka nad riekou, pri ktorej strávil väčšiu časť života. Teraz to všetko opúšťa a kto vie, kedy sa vráti a či sa ešte vráti. Snažil sa zapamätať každý detail, no ligotavé slzy, ktoré sa mu zrodili v očiach, mu rozmazali pohľad. Zápästím ľavej ruky si ich trošku pošúchal, no stále nové a nové slzy sa tlačili do očí. Oblečený v hnedých, kde tu zafúľaných nohaviciach a blúzke, ktorej rukávy siahala až po lakte, popohnal koňa a vydal sa za na ďalekú cestu za sluhom do neznámej krajiny jeho strýka. Prečo je ten kôň oblečený do takej hrubej kože? Je snáď chorý? Nevyzerá tak, vyzvedal sa cestou Alexij. Takého mi priniesli, vraj nesmieš mu to dávať dole. Tam, kam s ním pôjdeš je väčšia zima, tak aby neprechladol. Koniec koncov, tento kôň je to posledné, čo zostalo vášmu strýkovi, spravodlivému grófovi. Vždy som si ho vážil a budem aj teraz, keď mu neprávom, nový kráľ našej krajiny, vzal všetko, čo mal. Prečo sa tak stalo? , nedalo Alexijovi. Ešte keď bol terajší kráľ len mladučkým princom, bolo na ňom vidno, kam až siaha jeho ctižiadostivosť. Vyhlasoval na báloch, večierkoch a stretnutiach s tými najmocnejšími mužmi krajiny ako povedie vojsko do boja, len nech mu dajú moc. Mladého šľachtica starší veľmi nepočúvali, ale mu aj neodporovali, našiel sa iba jeden muž, ktorý mu vedel povedať svoje, práve váš strýko. Myslím, že od tých čias prechovával mladý muž nenávisť ku grófovi, ale zbaviť sa ho ešte nemohol. Problém bol v tom, že grófa si uctila celá krajina a nadôvažok, gróf von Baltazaraviev poznal po mene každého svojho poddaného, ba skoro aj ľudí na trhu. Preto ho ľud považoval za skutočne svojho a nikdy mu nezazlieval, že si žije v honosnom kaštieli, kúsok za hlavným mestom. Niekedy dokonca k nemu chodili obyčajní ľudia po radu, a ak mal času, rád si ich vypočul a poradil. Taký bol váš strýko, môžete byť na neho hrdý, dokončil siahodlhú reč sluha, keď míňali stále nové a nové miesta a mestá, ktoré Alexij ešte v živote nenavštívil. A ako dlho trvá cesta? Asi tak tri týždne tryskom, ale to kone samozrejme nedokážu. Bude to trvať tak dva mesiace(dva mesiace? , spomenul si Alexij na to, ako sa mu Dominike sťažovala na tri dni v koči a hneď sa aj pousmial nad jej rozmaznanosťou), kým sa dostaneme k bránam hlavného mesta. Tam je váš strýko pochovaný, aj keď proti veľkej nevôli kráľa. Ľud si to vyžiadal, ale keď som sa vybral na cestu sem, cítil som v ľuďoch potláčaný hnev, všetci si iba niečo šomrali a možno sa schyľuje aj k prevratu. Odkedy nastúpil na trón kráľ, v krajine je veľmi sucho a ľudia sa najviac boja dňa, keď už nebudú mať čo dať sebe a svojím deťom do úst.
Takto počúval Alexij sluhu celú cestu, každý deň, pod páliacim slnkom ustupujúceho leta. Cestovali už asi mesiac, leto vystriedala jeseň. Putovali stále na juh, pozdĺž dravej rieky, ktorá sem tam prechádzal do pokojného potôčika, ale za to na niektorých miestach bola poriadna nezbednica. Videli malých ľudí, ktorí nosili veľké balvany na chrbtoch, potajomky pozorovali mladé dievčatá, ako sa kúpu za mesačného svitu v rieke, pomohli starcovi, ktorý sa sám lopotoval na poli s tučnou kravou, tá sa nie a nie pohnúť, tak jej trošku zadok nasolili, ej tá lietala. Medzi tým sa Alexij vypytoval na domáce zvyky, podozvedal sa, že v krajine, kam cestujú, niet jediného človeka, ktorý by sa s vami nepodelil, keby videl, že ste v núdzi. To, že ruže tam rastú vyššie ako jablone, voda niekedy tečie hore prúdom, ale aj to, že v krajine sa traduje veľa rôznych legiend o princovi, ktorý so sebou donesie pokoj a mier ich krajine. Sluha snáď nezabudol spomenúť žiadnu maličkosť, čo sa týka svojej krajiny, navzájom si porozprával aj o svojich milých, Alexij vídaval jej tvár často, niekedy sa mu zdalo, že ju vidí vytesanú do stromu, inokedy zase, že mu jej nežná ruka v oblakoch ukazuje smer, potom zas uvidel jej smejúce sa oči kdesi v diaľke na lúke, no boli to len dve čiernovlasé detiská hrajúce sa vo vysokej tráve. Alexij sa cítil toľkou cestou už strašne vyčerpaný, ledva sa niesol na koni. Brošňa sa mu pomaličky vyprázdňovala a doplniť ju nebolo kde. Putovali chudobnou a vyprahnutou krajinou, stále na juh, kde bolo teplejšie a teplejšie. Ťahali sa hore nevysokým kopcom, , prašnú cestu lemovali husté stromy s ešte zelenými listami, ktoré sa ale chystali nachytať farbu jesene. Keď vyšli na samý vrchol kopca, Alexij rozhodol, že ďalej už nemôže. Ale veď už sme tu, povedal s úsmevom na perách už veľmi dobrý Alexijov kamarát, Koľa. A naozaj, vyčerpaný Alexij zliezol zo svojho koňa, stále odetého do koženého vaku, malými krokmi sa priblížil k strmému spádu kopca, pod ktorým sa rozprestierala Koľova krajina a aj krajina jeho strýka. My sme tu, potichúčky sa zaradoval Alexij, my sme to dokázali, a vrhol sa mu do náručia.
Schádzali dole svahom, jemné kamienky a prach za nimi sa vírili do výšky a im sa pred očami vynárali nejasné postavy dvoch ľudí stojace na ceste. Do mesta ideš, Koľa? , opýtal sa neznámy. Do mesta, vediem hosťa. Vitaj u nás, cudzinec. Tu si ešte nebol, však. Alexij neodpovedal. Počuj, Koľa, ako keby si ho až z druhého konca sveta ťahal, taký vyzerá ustatý, a spoločne sa na tejto poznámke zasmiali. Ideme už asi dva mesiace, je to synovec grófa von, zdvihol obočím na znak, aby to obaja muži pochopili. No len si dávajte pozor, na námestí sa zhromažďuje ľud, myslím, že kalich horkosti pretiekol. Už piaty deň nemáme čo deťom dať, sami o seba sa nestaráme. A ozaj, čo to má byť, ukazoval výrečný muž na odetého koňa. Koľa neodpovedal, len pokrčil plecami, rozlúčil sa s chlapmi a nechal ich dvoch diskutovať na kraji cesty. Alexijovi sa pomaličky dostávali prvé pachy z nového mesta, z novej kultúry do nosa, pootvorili sa mu oči a keď zbadal zeleň, mladé ženy, ktoré sa naháňali pred hradbami, hneď mu v hlave skvitol nový deň. Bolo niečo popoludní, keď vošli do hlavného mesta. Uličky ani zďaleka nepripomínali mesto, v ktorom bol Alexij roznášať múku a kde ju prvýkrát aj naposledy videl. Všetky ulice boli široké, vydláždené pálenými kameňmi, domy boli nízke s veľkými oknami. Popri nohách im pobehovali deti, naháňali drevené koliesko na špagáte, kde tu vyšiel z domu niekto na ulicu, pozdravil sa Koľovi a nechápavo sa zadíval na Alexijovho koňa. Pohľady sa stupňovali, Alexij požiadal Koľu, nech ho zavedie na cintorín. Ten bol až za kostolom, ale Alexij nedbal. Chrám obišli z druhej strany, takže ho nemal ako obdivovať, za to sa mu hneď zapáčil opracovaný železný plot obohnaný okolo cintorína. Kone odstavili pri bránke, uzdu zaviazali na plot, aby sa im kone nerozišli. Vošli na tiché miesto, prechádzali popri rozličných hroboch, veľkých kamenných, malých, ani nedotesaných, až prišli niekde do stredu, kde sa zo zeme týčil neveľký, ploský kameň, do ktorého bolo vytesané meno: Lukjan Terezovič. Kráľ nedovolil, aby na kameni stálo jeho skutočné meno, vysvetľoval Koľa bez toho, aby sa Alexij na niečo opýtal. A postáli nad tým skromným hrobom v tichej modlitbe.
NÁMESTIE
Tak už si dokončil to, prečo si prišiel, čo budeš teraz robiť? Chcel by som ísť na trh, mám pri sebe ešte pol zlatku, čo som zarobil pred rokom. Stále ju mám pred očami, Koľa, a sklopil zrak, pretože obaja vedeli, že hovorí o Dominike. Poď somnou, vzal ho za rameno, keď opúšťali cintorín, ukážem ti stánok, kde jej budeš môcť niečo kúpiť. Hybaj, naskoč na koňa, nech sme ta čím skôr. Poponáhľali sa ku svojim tátošom, odviazali ich a dali sa na cestu uličkami mesta, ktoré rozvoniavalo raz kvetinami, raz marhuľami, raz sa im do nosa tlačil rybací zápach, až prišli na námestie hlavného mesta. V bežný deň by si človek všimol krásne vydláždené miesto, ozdobené svetlými, kamennými sochami najrozličnejších ľudí histórie., obkolesené malými domčekmi, krčiacimi sa vedľa seba s veľkými oblokmi. Teraz však bolo námestie takmer zaplnené ľuďmi, bolo počuť tlmivé bzučanie, ako sa každý s každým rozprával a naťahoval, niektorí sa medzi sebou priečili, kto má doma väčšie vidly, a páru iných rozhovorov stihol Alexij zachytiť, keď ho Koľa ťahal aj s koňmi pomedzi dav na opačnú stranu. Zastali pred drevenou postriežkou, v jej tieni sa ochladzoval starší pán, brada sa mu tiahla až pod na hrubo vyhobľovaný pult a vyzeral, ako čarodej. Alexij sa nedokázal vynadívať na všetky tie krásne drevené hračky a srdiečka a anjelikov, ktorý visel u starca v jeho obchodíku. Koľa sa na chvíľočku odvrátil od vyberajúceho Alexija, spoznal ho v dave bratranec, vraj, kde si toľko trčal, už dobrého pol rok som ťa nevidel, bratranček, a objali sa. Mladý muž, prihovoril sa starec Alexijovi, ktorému sa veľmi zapáčilo jedno srdiečko a už by sa bol spýtal na cenu, radšej si zoblečte toho svojho koňa, odtiaľto vidím ako sa potí. Tu dole máme horúco, nie ako tam, odkiaľ prichádzate. Nože, dajte mu to dole, lebo sa prehreje a kopytá otrčí, poučoval ho. Dobre, že hovoríte, zasmial sa a tľapol si na znak vlastnej hlúposti po čele. Ale čo stojí to srdiečko, vedľa dvoch objímajúcich sa anjelikov? , a ukazoval na predmet, ktorý mu ako prvý padol do oka. Štvrť zlatky, odvetil starec, ktorému Alexij zbadal v očiach ľútosť nad jeho vlastným koňom. Tak mu teda odopol koženku, ktorú mal po celý ten čas kôň na sebe a veľmi si ho nevšímajúc, zohol sa pre svoju brošňu, aby vytiahol pol zlatku. Keď tak prekutával každé miestečko brošne, započúval sa do zvláštneho zvuku. Bolo to námestie plné ľudí, ktoré podchvíľou zvyšovalo hlas, niekde sa ozval ženský výkrik, šumenie šiat a následne úplne ticho.
Há, mám ju, víťazoslávne vyhlásil Alexij, keď vytiahol malú mincu zo svojej tašky a otrčil ju do vzduchu až nad hlavu. To mi ešte zostane na pecne chleba domov, pomyslel si, keď sa rozhliadol okolo seba. Všetci ľudia, muži, ženy, ba aj deti, ako narástli, tak kľačali pred ním na kolenách s hlavou smerujúcou na zem. Bol medzi nimi aj Koľa aj jeho bratranec. Zaskočený Alexij sa ešte pozrel do obchodíku, kde si vyhliadol drevené srdiečko, ale už tam nezbadal starca pokojne sedieť na svojom mieste, ale zbadal ho v rovnakej polohe, v akej boli ostatní ľudia, hlavou pod dreveným pultom. Nikto sa neopovážil povedať čo i len jedno slovo, hoc doteraz sa ľudia vedeli poriadne vadiť. Alexij sa otočil a pozrel na svojho koňa, Tam kde bol kôň oblečený do koženého obleku, mal na srsti tmavé, nepravidelne rozmiestnené malé čierne bodky, ktoré pripomínali tvár muža. Bodkovaný kôň, to som už niekde počul, zamyslel sa Alexij zatiaľ čo sa pomaličky predieral pomedzi kľačiacich ľudí ku Koľovi. Prišiel k nemu, vytiahol ho za lakeť tak, aby sa mohol Koľa postaviť a viedol si ho späť ku koňovi. To vy sa tu tak bežne klaniate ľuďom na ulici až po zem, opýtal sa prekvapený Alexij. Pán môj(aký pán môj), keď sme cestovali, raz v noci som vám hovoril legendu o bodkovanom koňovi. Príde na ňom muž, ktorý so sebou donesie do našej krajiny pokoj a blahobyt. Koľa sa neodvážil pozerať Alexijovi do očí, hoc pred chvíľou spolu žartovali o počasí, o ženách, cestou na námestie. Ale toto sa mi nepáči, pridal preľaknutý Alexij, ale vôbec nepáči. Bodkovaných koní je predsa plno. Keby sem na ňom prišiel hocikto, aj mlynár, aj jemu by ste sa klaňali? Pane, náš ľud je veľmi poverčivý a okrem toho, aj keby ste prešli celú krajinu zhora dole, prehľadali každý jeden kút, ba išli by ste aj do ostatných krajín v okolí, žiadneho bodkovaného koňa by ste nenašli, odvetil Koľa. A to je pravda, priznal Alexij, ja som tiež videl zatiaľ len fľakatých. Ľudia, prosím vás, postavte sa. Páru odvážlivcov zdvihlo svoje hlavy, aby sa pozreli na Alexija, ktorý oboma rukami ukazoval, aby vstali. Tak všetci radšej poslúchli jeho prosbu, ale medzi sebou stále neprehovorili ani jediné slovko. Ja nie som ten, na ktorého čakáte, ľudia, začal s veľkou hrčou v hrdle Alexij rozprávať veľkému davu. Doteraz rozprával najviac pre tak piatich kamarátov, aj to keď chytali mrenky v rieke a Alexij im zatiaľ rozprával vtipnú príhodu, ktorú počul od mlynára. Tu bolo zrazu ľudí od jednej strany námestie po druhú, mnohí sa na sebe tlačili a niektorých menšieho vzrastu nebolo pre dav ani len vidno. Prišiel som si sem úctiť pamiatku svojho strýka, grófa von Baltazaravieva. Celým davom okamžite otriasol zvedavý povzdych. Jeden odvážny muž odkiaľsi zdavol vykríkol: Je to on, vezmime ho do kaštieľa. Davom zrazu zašumela obrovská polemika, nevšímajúc si Alexija s Koľom. Tento kôň je posledným majetkom môjho strýka, prečo ho poslal mne, aby som na ňom prišiel? To mohol urobiť aj sám. Váš strýko hneď po tej nešťastnej udalosti s novým kráľom veľmi ochorel. Už by to sám nezvládol, nech mu je zem ľahká, a hneď ako to povedal sa prežehnal. Veď ja tu nemám, ani kam ísť. Tak trošku som dúfal, že ma príjmeš, aspoň na zopár dní ku sebe, kým si zaobstarám veci na cestu späť. Tam by som sa len niekde zamestnal, ale teraz, keď tu predomnou kľačalo tisíc mužov i žien? Kam sa podejeme? , lamentoval Alexij. Pane, vy máte kam ísť. Spomínate si, ako som vám spomínal kaštieľ vášho strýka, ktorý je za mestom. Teraz tam sídlia akýsi kráľovský úradníčkovia a pisári a daňovníci a spisovači, ale verte mi, ak tam pôjdeme s týmto ľudom, vyženieme ich. Vtom sa ľud skoordinoval a opäť ten istý muž, ktorý predchvíľou vykrkoval na kaštieľ povedal: Ak ste to naozaj vy, dokážte nám to. Stroje na múku sa nám kazia, pšenice by ešte bolo, ale každý stroj sa rozpadne, ako by na nich bola kliatba. Nášmu ľudu už nie je súdene chleba okúsiť. Na to sa rozvíril medzi ľuďmi prach dohadov a prekáračiek. Alexij nevedel, čo má urobiť, tak len vopchal ruky do vreciek na nohaviciach a keď ich vyťahoval, prevrátil ich na ruby. Z malých záhybov na vreckách sa mu začal pomaličky vysypovať striebro-biely prášok. To je múka, vykríkol ktosi hrdo a v dave to vyzeralo, že už Alexija vyhlásia za kráľa. Prevrátil aj vrecko na košeli, z ktorého sa mu po troške takisto vysypovala múka. Všetci ľudia začali radostne džavovať, zo zadu sa dokonca šírila pre Alexija neznáma melódia piesne, ktorú za to ale ovládali všetci naokolo. Ľudia v obchodíkoch vyberali svoje nástroje a tiež hrali do rytmu, tí, ktorí mali vyrezávané príbory nimi klopkali o drevené postriežky, kone pravidelne klopkali po dlaždičkách, ale len jemne, aby ich neponičili, ženy spievali vysoké tóny, muži držali bas, v jednej chvíli sa zdalo, že aj strieborné sochy lemujúce námestie ožili a začali spievať s nimi. Pieseň sa ťahala do výšky, prilákala na námestie všetkých ľudí z mesta, a ak to nebolo doteraz zaplnené na doraz, tak teraz by ste tam nevopchali ani zastrúhaný vlas. Slová piesne sa Alexijovi hneď vryli do pamäti, takže keď sa sloha opakovala už tretíkrát, Alexij spieval z plného hrdla s nimi. Duchaplný kvetinár priniesol Alexijovi zelený veniec ozdobený všakovakými kvetmi a úctivo mu ho zavesil na krk. Alexij sa veľmi pekne poďakoval, pousmial sa, podal kvetinárovi ruku a ten sa mu na znak hlbokej úcti uklonil.
Pieseň doznela a ľud sa pohol smerom k Alexijovi výkrikmi: do kaštieľa, do kaštieľa s ním. Alexij sa ešte rýchlo otočil k stánku, kde si chcel kúpiť drevené srdiečko, položil na pult pol zlatku, vzal si ho a poďakoval oťapenému starcovi, pre ktorého to bolo takisto nevídané divadlo. Páru chlapov podišlo k Alexijovi, vzalo ho za nohy a ruky, usadili ho na jeho bodkovaného koňa, on jediný šiel na koni, aj Koľa viedol toho svojho za uzdu. Dav na čele s ovenčeným Alexijom sa tlačil cez rozľahlé ulice hlavného mesta smerom ku kaštieľu, ktorého vrcholky striech bolo možné vidieť už z mesta. Vtom Alexij, už trochu oťukaný a pripravený na vážnu úlohu, rozkázal: Ľudia, je nás tu príliš veľa, aby sme toľkí šli do kaštieľa. Ženy, vezmite svoje deti a choďte s nimi domov, dajte im jesť ešte to posledné, čo ostalo. Ženatý muži, choďte takisto domov so svojimi ženami a deťmi, pohľadajte a nažnite a zhromaždite všetku pšenicu, ktorú len nájdete, na námestie. Buďte silní ešte jeden deň a ja vám sľubujem, že dostane chlieb. Keď dokončil, poobzeral sa po dojatých ľuďoch. Citlivejší to nevydržali a rozplakali sa, chceli by sa mu hodiť pod nohy, nosiť ho na rukách, ale Alexij rázne dodal: A teraz nás už nezdržujte a poberte sa domov. Smelý a rozumný muž sediaci na bodkovano
Rozprávka
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár