Mam dar. Uz odjakziva mam obrovsky dar a to citat ludom z oci ich myslienky a nalady. Ked som bol mensi rad som to zneuzival na to aby som ludmi manipuloval a ovladal ich, staval som proti nim ich vlastny strach. Ked som ale zostarol naucil som sa vazit si silu priatelstva a lasky a tento dar som zacal nazivat prekliatim lebo mi zivot stazil, neulahcil mi nic. Teraz som uz daleko, (a predsa som este malo zazil, mozno) a znovu si myslim ze je to dar ale musim vediet ho ovladat a pouzivat. Ale v tom okamihu sa to nedalo.
Dve hnede vystrasene oci upreli svoj pohlad na mna a ja som dokonca zatuzil vediet co ten clovek chce odo mna. Je to tuzba po zivote? Tuzba znova sa postavit na nohy, objat svoju mamu, svoju priatelku, svojich blizkych? Nie. Ten pohlad vravel nieco uplne ine. Bol to strach z toho co za okamih pride. Pristupil som k nemu, pohladil som ho po tvari a jemne som posepkal: „ Neboj sa zivota po smrti kde uz bolest neexistuje. V raji nebudes sam, tam laska kvitne vo kvetoch a v teple sa kupe tvoja dusa naveky.“
Pohlad nanho mi ukazal ze odisiel na miesto kde mu uz bude lepsie.
Spracovany moj nedavny zazitok ktory neviem ako spracovat, lebo len slzy dokazu povedat to co slova nevyslovia
Denník
Komentuj
3 komenty k blogu
1
andel
21. 7.júla 2009 09:38
Fú, silné...
Napíš svoj komentár