Ale to bola len jedna strana mince. Tá druhá bola o čosi pochmúrnejšia. Len čo som osamela v šatni úsmev upadol, z tváre mi zmizla tá maska, ktorú som si deň čo deň brala medzi ľudí. Objavilo sa moje skutočné ja, nie tak dokonalé, nie vždy dokonale šťastné, s občasnými problémami a trápeniami, no určite stopercentne úprimné. Divadlo skončilo.
Problém je jedine v tom, že ja nie som žiadna herečka, nemávam obrovský honorár za to, aby mi ľudia ten úsmev verili. Som obyčajný človek, ktorý stretáva iných obyčajných ľudí. No tí ľudia sú často tak povrchní, že im stačí vidieť túto masku a na nič sa nepýtajú a to mne vyhovuje, takí ľudia si totiž nezaslúžia vidieť moju pravú tvár. Spolieham sa na svojich pár vyvolených, najbližších a najmilších pred ktorými sa nebojím byť sama sebou a za to som im asi najviac vďačná...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár