(beletrizovaný životopis)
Niekedy sa naozaj cítim ako Jozef Mak- Človek milión. Tak ako to napísal pred pár rokmi Jozef Cíger Hronský. Pár krát sa mi stalo, že sa mi v hlave premietla myšlienka „ Ja ako jedinec nič neznamenám, som len obyčajná kvapka v 6 miliardovom oceáne, som nepotrebná.“ Raz som si uvedomila, že to tak nie je, že možno v globále som len také malé nič, ale pre pár ľudí som celý svet. Som dôležitá, viem to, a riadim sa podľa toho. Teraz napíšem ako sa to so mnou začalo.
Ja Daniela, ja človek, ja dcéra, ja skoro žena som sa narodila 16. júla v krásny, slnečný utorkový podvečer o 16:16 roku 1991. Pre rodičov to bol historický okamih, narodenie ich prvého dieťaťa. Z ich rozprávania som sa dozvedela, že som bola veľké, tučnučké dieťatko, bez vláskov, s modrými očkami. Po pár dňoch si ma mohli konečne zobrať domov a tam sa o mňa starať ako sa patrí. Čas plynul ani som sa nenazdala a už som sfukovala no konkrétnejšie zahasovala svoju prvú sviečku na torte rukami so všetkými svojimi príbuznými.
A už o rok na to som začala chodiť do škôlky na Jesenského ulici, strávila som tu 4 krásne roky, na ktoré spomínam len s láskou. Zbožňovala som vychovávateľky, nadviazala som tu priateľstvá, ktoré trvajú dodnes, prvý krát som sa zamilovala. Po bezstarostných rokoch naháňačiek, skrývačiek a všetkých ostatných detských hier nastal deň, keď som sa musela so svojou milovanou škôlkou rozlúčiť. Bolo to pre mňa veľmi ťažké. Veľmi som plakala v ten júnoví deň. Musela som si vtedy prvýkrát uvedomiť, že som veľká, a že od septembre budem školáčkou.
Stalo sa tak 2.9. roku 1997 nastúpila som s ostatnými svojimi rovesníkmi do základnej školy Smetanov Háj. Dostala som prvú školskú tašku a cítila som sa taká dospelá, taká hrdá, taká šťastná. Nastúpila som do 1.B. triedy. Tam nás pani učiteľka učila písať písmenká následne na to ich aj čítať, naučili sme sa písať aj číslice, boli sme ohodnotení pečiatkami, na ktorých boli samé pekné obrázky ako napríklad včeličky, slniečka. Ak sa náhodou niekomu niečo nepodarilo tak dostal pečiatku s prasiatkom a bol potom celý týždeň smutný a sklamaný. Pamätám si na to, že som chodila do takého tanečného krúžku s pár spolužiakmi, bola to pre nás zábava, mávali sme aj vystúpenia. V tom čase som do školy chodila s elánom, a vracala sa z nej plná energie. Navštevovala som družinu, kde sme sa s ostatnými deťmi hrávali na dvore ak to počasie dovolilo, alebo vnútri s rôznymi stavebnicami. Raz sa mi stala taká menšia nehoda, hrali sme sa s loptou a akosi nešťastne som spadla na kus skla. Rozrezala sa mi trošku ruka, našťastie ju nebolo treba zašiť, ale dodnes mám na pravej dlani jazvu, ktorá mi pripomína túto príhodu.
Plynuli roky, a zrazu mi mama oznámila, že budem písať testy, a že vďaka týmto testom budem chodiť na Osemročné gymnázium. Bola som vtedy štvrtáčka. Sama som ani nevedela, že čo to robím, kam to vlastne idem, ako to tam bude a ani prečo tam idem. To som mala vtedy 10 rokov a poslúchla som mamu a tak som sa dostala na školu na ktorej teraz študujem na ktorej sa teraz budem pokúšať zmaturovať. Trúfam si napísať, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí aké som učinila. Prežila som na tejto škole skoro 8 rokov presne od septembra 2001 budem tu do mája 2009. Je to o niečo menej ako polovica môjho doterajšieho života. Tu som rástla z malého blonďavého dievčatka sa stala mladá slečna s červenými vlasmi, tu som prežívala pubertu, lásky, najšťastnejšie chvíle, temné dni boli taktiež súčasťou týchto rokov, spoznala som tu ľudí, ktorým vďačím za veľa, bez ktorých si neviem predstaviť život. Naučila som sa tu veľa skôr do života samozrejme od mojich zlatých spolužiakov, začali sa počas tohto obdobia formovať moje názory, ktorými som párkrát dokázala učiteľov vytočiť do nepríčetnosti.
Teraz som. Proste len som, niekedy šťastne, niekedy menej šťastne. Snažím sa vydolovať zo života všetko čo sa dá. Postupom času uvidíme čo prinesie budúcnosť. Dúfam, že len šťastie, lásku a spokojnosť.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár