Dnes v noci som sa sklonil nad postieľku. Nemluvňa spalo v nej. Ale keď som už chýlil ústa k čielku tej drobnej kráľovnej, tu zrazu nahlas dvakrát zasmiala sa zo svojho hlbokého sna. A na jej lícach potom dlho ležala tá krása radosná. Čože sa prisnilo jej? Ktovie. Z akého dojmu posiela do svetlej noci smiech? Žiaľ, sotva komu povie, aký svet vo sne videla. Možno svoj štastný život mala pred očami, mierovích ulíc jas, svet, ktorý v mysliach nesieme si sami do spravodlivích čias. Raz iste vezme si, až bude väčšou. dar zo životných bohastiev, aby jej radosť bola rodnou rečou a chlebom smiech a spev. No doťiaľ so žitím nám treba pasovať sa, nebáť sa jeho prutkých vôd , nech v dedskú radosť premieňa sa naša práca, náš pot. A život pochváľme, že v chorobách mozgu skúva zázračnú panorámu, kde sa možno smiať. Pochváľme život, ktorý smiechom obdavúra už aj sny nemluvniat... Blog 0 0 0 0 0 Komentuj