Odkedy sme sa stretli a ktosi si ťa pomýlil, no ja som vedel, že si to Ty, sa mi môj svet obrátil naruby. Čo nevadí, pretože Zem je guľatá.
Do istej miery stále ľutujem, že si ťa napriek Tomu neustále vydržiavam vo svojej pamäti. Asi preto, že gravitácia Zeme ťahá všetko smerom k sebe, nie od seba.
Myslel som si, že sme svoji, ale na to sa mi srdce roztrieštilo už príliš veľakrát. Čo je pre jedného veľa, pre iného môžbyť začiatok.
Nechcem ťa vidieť, no nie som dosť silný. A predsa...
Milujem, keď si tu; je mi však lepšie ak si preč. Buď tu...
Som si istý, že viem dávať a oh, že ty vieš brať...
Nemá zmysel sa len nečinne prizerať. Nie je nič, čo by si mohla dodatočne rozbiť. Byť dvakrát odsúdený za ten istý zločin je nemožné...
Vztýčil som hlavu a povedal si, že je tu aj čosi viac; tak som vyšiel von dverami a pobral sa hľadať novú ružu. Už sa nebojím tŕňov, lebo všetky ich majú. Postavím sa nohami na okraj, nechám tvárou prejsť vietor a ak spadnem dozadu, budem si pamätať.
Niekto ťa zase sklamal a ty sa obrátiš na mňa. Ja viem, čo robíte a čo by ste chceli nájsť. Videl som to tisíckrát. Ako aj slnko, no stále naň hľadím...
Ten oheň, ktorý sme zažívali predtým, je teraz sťa tisíce malých popolčekov - ponechaných a rozhádzaných po podlahe.
Každej búrke raz dôjde dážď, takisto ako po každej tme príde zas svetlo; každá bolesť pominie, tak ako dážď po búrke.
Skončí bolesť.
Skončí utrpenie.
Nechá ma samotného
a voľného.
Tak ťa prosím: Pusť ma! Nechaj moje srdce odpočívať.
V pokoji.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár