- "Dobre, uvidíme." Odpovedala a prehltla.
- "Hlavne mi neuteč, nech sa deje čokoľvek." Nedalo mi, musel som.
- "Ja tam nechcem ísť." Rozšírili sa jej zreničky.
- "Poď, už musíme, keď to Radovan prichystal." Otvoril som železnodubové dvere dovnútra so sprievodným teatrálnym prízvukom starých nenaolejovaných pántov. Nenaolejovaných pántov. Teraz to skúste povedať trikrát rýchlo po sebe.
Naše vizuálne nádeje boli podporené dvoma svetielkami a ukazovali cestu dole schodmi. Cez prach a pavučinu. Bola ticho, ale v očiach som jej videl otázku či sú tu pavúky... No nie; sú tu pavučiny, ale nie sú tú pavúky... Pavúky. Skúste aj to trikrát po sebe. Budete vedieť, ako sa asi cítila.
Vošiel som prvý a nasledovala ma. Nezavrela za sebou dvere. Vytváralo to v nej väčší pocit istoty aj keď pri takmer nulovom je také plus jedna nanič. Schádzali sme dole po ôsmich schodoch a ja som odhŕňal niektoré pavučiny - som vyšší než je Rado. Šla za mnou. Dvakrát som sa za ňou otočil, aby som sa uistil, že je v poriadku. Vlastne... Bolo to kvôli tomu, aby videla, že mi záleží a pridal som tak ďalšie plus jedna.
Po schodoch prišla miestnosť a na strope som zbadal netopiere. Čo tu robili? To isto Dovan. Vydala krátky hlasný nádych cez ústa, ktorý som zastavil prstom kolmo priloženým na jej pery. Pretože som videl, čo mi jej nohy naznačujú, chytil som ju okolo pása. Nechceli ísť ďalej. Nechcela ísť ani keď som ju trocha potlačil. Nohy zavelili. Viem ako na nohy, tak som ju vzal za ruku, preplietol prsty pomedzi tie jej a pomaly si ju potiahol k sebe. Srdce malo vždy prevahu nad zvyškom. Podišla ku mne, a tak som pokračoval.
Kamoši našťastie spali. Podišli sme k ďalším dverám - dobre, že to tu poznám, inak by sme ich hľadali dosť dlho. Tieto bývali otvorené, aby mohla miestnosť dýchať. Teraz ich však nemenovaný R. zavrel, aby som tak rozprúdil párty čiernej Batmanovej disko-gule.
Vošli sme dovnútra a skrz pokožku jej ruky by som mohol, ak by som dával väčší pozor, vyrátať rýchlosť jej pulzu. Aj keď som nevedel číslo, vedel som, že bude zvýšené hádam aj o polovicu. Po chvíli tanca sa všetko utíšilo. Prekvapivo sme obaja zostali pomerne pokojný a ticho. Na moje väčšie prekvapenie i ona.
Prievan. Tma. Zhasol mi svietnik. Panika. Jej... To tie debilné ponechané otvorené dvere... "Neboj sa," chlácholil som ju, "už hľadám zapaľovač." Zhasla mi aj fakľa, bol to riadny Valibuk Vetrisko. No jej nikde. Nemohla mi len tak bez zvuku zmiznúť?
Alebo áno?! Strach. Môj. O ňu... Otočil som sa naspäť a stála predo mnou ako mátoha so šepotom: "Bu!"
- "Ježiši Kriste!" Ozaj som sa zľakol. Usmiala sa. "Tebe sa to tu ešte, nebodaj, začína páčiť!" Človek si, časom, zvykne na všetko; ale tak rýchlo? Tentokrát ma chytila za ruku ona a jemne potiahla, na znak toho, že môžeme pokračovať.
Konečne sme sa zvítali s pohľadom Rada. Bol už v ráži a mixoval jeden sajrajt za druhým. Vždy, keď to vidím, spomeniem si na ich chuť - je odporná. No bez toho to nejde. Začal som kresliť symboly na zem tak, ako som ich mal naučené už naspamäť. Precízne ťahy rukou, na ktorú keby ste pozreli za normálneho stavu, nezverili by ste jej ani len držanie pohára naplneného pol milimetra pod okraj. Teraz som bol stelesnený kyborg-chirurg.
Po dlhých chvíľach príprav prišla aj Veronika v sprievode svojich bielych - alebo šedivých? - vlasov. Vyzerala na dvadsaťdva, ale vedel som, že to je len klam. "Všetko pripravené?" Opýtala sa hlasom stredoškoláčky v svojom prvom orgazme. Pozrel som na Radomira, ten na ňu a prikývol.
Veronika si premerala pohľadom moju spoločníčku, zobrala ju oboma rukami za tie jej a posadila doprostred môjho výtvoru.
Dono sa postavil nad ňu, zarezal si do ľavej dlane: A tak sa to všetko začalo...
No na konci si nepamätám vôbec nič. Preto zapíšem aspoň toto, aby som mal ako takú pamiatku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár