Na to už blbý zrak mám.
Zriem v diaľke hlúčik dám
a rozmýšľam kam ísť. Kam?
Či vydať sa ich smerom,
prekonať seba smelo
a či preklenúť celosť?
Či oddať sa tým hriechom
a spočinúť na niekom,
otázok neúrekom:
Mám zabaviť ich smiechom?
Keď vidím diaľou dámy,
ako kráčajú, samy;
rozmýšľam, ktorá dá mi.
Dá mi najviac zo seba,
nie len, čo je potreba,
čo diktuje spotreba,
čo telo chce, jak chleba.
Lež čosi aj pre vnútro,
bych necítil sa útlo,
by srdcom plameň škrtlo.
Kráčam smerom k dámam
a rozplývam sa, plávam;
po ceste, kde zrak dá vám
raj na okraj, kam mávam.
Však nešli ku mne dámy,
lež opačne, do diali.
Iskry sa neudiali.
Ťahám sa ulicou sám.
Idem sem či idem tam?
Neviem, neviem, neviem kam...
Pred vami sa vyzliekam.
Ostávam zahalený
rúškom tajomnej ženy,
čo vzdialenosť si cení.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár