2:34 a.m.
Postupka na hodinách, ktorá upútala môj zrak. Neviem ako, ale prebudil som sa "pri vedomí" práve vtedy. Za pravú ruku som držal Jeanette tou svojou a ležali sme vedľa seba v posteli. Oblečení. Pozerala na mňa a len pomaly dýchala, ústa v tom zaľúbenom úsmeve, ktorý som na nej uvidel prvýkrát odkedy sa poznáme - a že je to už nejaká tá doba. Oči mi zaplavilo, no nepustil som nič von.
Prečo Až teraz? Pýtal som sa sám seba. Jeanette oproti zareagovala očami podobne. Ležali sme takto veľmi dlho, no naozaj neviem koľko. Pozeral som na ňu a ona na mňa.
Pomaly, bez slov, sa mi začal vybavovať náš večer, akoby mi to pripomínala sama, pričom celý čas nepovedala ani hlásku, len mi slabučko držala dlaň:
Začali sme v reštaurácii, v hoteli, kde sme si povedali, že sa poznáme už (pri)veľmi dlho, avšak ešte sme si spolu ani raz neboli vypiť. To treba napraviť... A tak sa aj stalo. Samozrejme, nechcel som piť zarovno s ňou, lebo to by skončilo tým, že z mojej vysnívanej dámy by sa stala tá posledná ožratá cundra, tak som navrhol sebe dvojité, zarovno s jej drinkmi.
Potom mám mierne čierne diery, prelínané kamarátom Alzheimerom a tuším, že zo mňa v ten večer veľa nedostala, no, kontraproduktívne, jej pohľad nasvedčuje pravému opaku a nechápem prečo.
Čím hlbšie som klesal na dno, tým viac medzier mám na papieri medzi svojimi slovami, ktoré som jej povedal. Nechal som spomienky spomienkami a preostril zrak na prítomnosť, do jej zelených očí, kde sa - paradoxne - strácala každá nádej na normalitu.
"Prečo ležíme spolu v posteli?"
- "Tak vyšlo." Odpovedala mi s jemným sarkazmom a úškrnom na pravej lícnej kosti. "Nie, nič nebolo, len toto." A pozrela sa pritom na naše spoločné dlane.
- "Dobre, že nevyšlo ináč." Dostal som zo seba prirýchlo.
- "To by som nedovolila." Zamračila sa.
- "Preto si môžem dovoliť pozerať sa na zatmenie slnka." Páči sa mi, keď niekto rýchlo chápe moje prirovnania, čo sa často nestáva... Pri Jeanette sa mi to ešte nestalo; chápala ma vždy.
Nereagovala, tak som pokračoval: "To by si mi nedovolila alebo to by si nedovolila?"
- "Dobre si počul." Presne pre toto ju zbožňujem.
- "Veľa si toho ale nepamätám..."
- "Nevadí, ja áno. Potom ti to prerozprávam."
- "Prečo nie teraz?"
- "Chcem ťa trochu ponaťahovať." A zvodný úsmev. Je to hrozné, keď už vie ako na mňa, ešte do toho mi pritisla na chvíľu silnejšie ruku.
Pustil som ju a posadil sa: "Prestaň..."
- "Ja viem, ale nepomôžem si..."
- "Prestaň." ... "Prosím."
- "Ale pozri sa pri tom na mňa." Vedela, že to nedokážem. Vstal som a hľadal svoju vetrovku. Slušne(,) dlho. No neúspešne... "Ach, čakala som, že sa pozrieš aspoň teraz a budem ti môcť vynadať, že sa na mňa pozrieš len keď niečo potrebuješ." Pozrel som sa na ňu. Začervenala sa. Tiež prvýkrát odkedy sa poznáme. Ešte sa predo mnou takto nehanbila, takže som si bol už istý.
Do kelu...
Odišiel som. Nemohol som tam už dlhšie ostať. Pobral som sa pešo na sakramentsky dlhú prechádzku až k Tiffany domov, ale aspoň som si prečistil cestou hlavu a utriedil myšlienky. Ešte aby nie; za štyri hodiny chôdze.
Celou cestou - a potom neskôr aj celý život - mám pred sebou naše tváre na tej izbe. Prelíname sa, prežívame spoločne a strácame sa pred zvyškom sveta. Sme len my a nič iné nás nezaujíma. Cesty sú navzájom prepletené a križovatku tvoria naše prsty, ktoré sa pomedzi seba poplietli.
Takmer som sa nechal prejsť autom, našťastie som skončil len na prednej kapote s malou modrinou na ľavom stehne. Zobral som to znova ako varovaNie. - No niekedy sme prihlúpi na to, aby sme počúvali okolie.
Vodič sa mi ospravedlňoval, ale hneď som ho upokojil s tým, že je to moja chyba a že mi nič nie je.
Prišiel som pred rezidenciu s menom Tiffany a v tom mi prišla SMS:
Vráť sa.
Bola od Jeanette. Pokračoval som ďalej, ignorujúc text.
Nechoď tam, prosím...
Potiahol som kľučku dverí, no bolo zamknuté. Pozrel som sa z niekoľkých okien či neuvidím niekde Tiff, a to som asi nemal robiť. Stála v miestnosti a bozkala sa v náručí s nejakým chlapom... Klesol som na zem, pohľad sa mi rozmazal a plakal som pod oknom asi dobrú pol hodinu. Odvtedy by som bol odprisahal, že som krátkozraký práve od tejto chvíle - asi som to nechcel alebo nemal vidieť...
Medzitým, keď som sa ako-tak pozviechal, som zbadal na zemi v hline vyrytý nápis Roberto a potom mi prišla na to ďalšia SMS:
...
A za ňou v slede:
Asi som mala radšej zavolať.
S láskou,
J
Predtým nedávala na konci bodku... Vedela, že ma to vie vytočiť. Teraz ma to však donútilo k milému úsmevu a trocha odbremenilo i keď len na moment.
Odpísal som jej, po dlhej dobe a zmazaní nápisu na zemi:
Que dois-je faire?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tanickina
29. 3.marca 2013 06:32
Tvoja tvorba má grády, má nádherné hry so slovíčkami, neuveriteľné a nenútené napätie a dokonca má ešte TO NIEČO, čo ju odlišuje od stoviek iných. Tvoja tvorba má všetko a ešte niečo navyše.
Napíš svoj komentár