Ja, (po)moc a nikto nikde.
Obočie trhá pinzetou.
A ja by som chcel byť s tou,
ktorá tu nie je.
No strácam nádeje,
keď alkohol sa leje.
Ten pocit skvelý,
keď sme sa chveli,
celučičký,
celý,
kde nič nerozveselí,
ani ona,
ani jej vplyv,
ktorým som sa takmer zabil.
Krása ma máta,
hoc nemá šat kata
i tak sa strácam
a vykrvácam
všetku tú špinu
a myslím na inú.
Pri vyvrcholení činu,
keď telá splynú,
cítim vinu...
A tak som zostarol,
tiahol až na dný dol,
hral sám
na E-mol
v kvetináči bez vody...
Chradol.
Korene nepustia ďalej,
črepiny by značili beznádej,
hlina by bola suchá
a mne
do môjho ucha
sa valí a valí
mentálna porucha.
Cha!
Charizma nestačí,
preto na (po)čítači
hľadám ten správny text
a nájdem?
Hľadám?
Či len blúznim dehydrovaný,
dožadujúc sa lásky mamy?
Smiech. Všade. Okolo.
Toto všetko... Tu už raz bolo.
A ja... Ledabolo... Mávnem rukou.
Pozdrav?
Ľahostajnosť?
Dosť!
Hoc kričím,
nik nečuje.
Je to tým, že som frajer.
Každý sa sťažuje,
poukazuje,
ako to u iných je, nie?
Začať by mal sám sebou,
zaoberať sa
svojou vlastnou spotrebou,
nádejou blaženou,
bez revu s ozvenou
a ňou skrášlenou,
splývať so ženou.
Ou!
Kričí.
A všetko je v...ytratené...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár