a sleduje ma lístie.
V momentoch ako bol tento, som sa kedysi čudoval iným, že sa nedokážu premôcť. Bolo to tak jednoduché, keď som ešte nepoznal tú druhú stranu a tvrdil som o sebe, že som človek empatie.
Je zvláštne, že keď prichádza vo chvíľach prechádzok rannou rosou a nohou bosou ruka v ruke po lúke potreba čosi kreovať, pýta sa to von, no ostáva to len na povrchu myšlienky. Aj za cenu prečinu či zločinu?
Gýč je fajn, ale ak vyžadujeme čo len o trošičku viac - my, tí "nároční" - nepostačí to; je to pre nás príliš transparentné. Odjakživa som mal rád sklo, ale nebudem si oň trieskať svoje šesťhranné šošovky dookola.
Pred sto rokmi bolo všetko inak. Krásny klam. Dnes je to rovnaké. Aj keď iné. Princípy sa nemenia, mení sa len forma. Formujem sa natoľko, že už ani nechcem vidieť skrz alternácie.
Poslednou dobou sa prechádzam len jedným chrámom a spytujem sa... Rôzne veci. Niektoré, ktoré by som ani nechcel; no sám seba a svoju podstatu neviem obmedziť, len navonok potlačiť.
V tomto momente sa divím sám sebe. Je to zložité a už o sebe netvrdím nič.
Naozaj, za žiadnu cenu.
Stereotyp je ubíjajúci svojou monotónnosťou a nenáročnosťou, preto upokojuje.
A predsa je všetko inak...
Podstata je v zacyklenom a vlastne tým popiera svoju existenciu. Rozpína sa donekonečna a konečne zaniká. Stratí sa v prázdnote a zime svojej nekonečnosti. Ale kým na to prídeme vyhasne náš konečný život.
Vetrom vôňa pôvabná,
zmizne? No, to iste.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
piotra
27. 1.januára 2014 02:35
Pam-pam-pam. Takto to udiera, presne tam, kam má.
Napíš svoj komentár