Ranná rutina rednúcich variácií neprekvapila. Každým dňom býva čoraz automatizovanejšia. Ako náš dnešný svet. Ľudia sa potom divia, prečo nie sú šťastní, a predsa každý inklinuje k stereotypom a stabilite.
Niekedy sa zastavím pred divadlom.
Stromy v aleji - ktorou vedie paradoxne cesta strojom vyrábaných kamenných dlaždíc - sa ešte neprebudili. Niet divu - umelo vytvorená krása je podľa moderných noriem najkrajšia - keďže je január. Všetko má svoj čas - aj maľujúce sa trinásťročné dievčatká - len my nemáme čas na nič. A potom je nám nanič čas od času, ba až pričasto... A priskoro.
A niekedy si tam zapálim cigaretu.
Vzduch zmiešaný s dymom bol odjakživa fascinujúci; ľudia okolo neho radi tancovali, ako je tomu až dodnes. Či už dávni magickí adepti - aj keď je otázne hovoriť o tom týmto slovom - starých kmeňov, prostí obyvatelia dedín okolo vatry s polonahými zadkami, dnešní králi sveta na párty na parkete pod parou (a to rovno dvakrát) - od tých polonahých zadkov sa veľmi neupustilo - prípadne jedinec, ktorý stojí s cigaretou v ruke.
Niekedy sa niekto pristaví.
Dôležité je, kto pri tanci vedie. Nakoniec sa to aj tak zvedie... A vedie ten, kto vie. Neviem prečo, ale mám rád, keď mi lístie hladká končeky vlasov vo vetre. Väčšina sa však vyhýba stretom s prírodou, "veď len teraz som si umyl vlasy!" A tak rastie do krásy. Asi.
A niekedy si povieme zopár slov.
Naozaj len zopár, pretože nie som dobrý spoločník pri vedení rozhovorov. Radšej počúvam. Aj preto si tak rozumiem s prírodou. Nechce odo mňa nič a nevyžaduje nejaký nútený dialóg o tematikách, ktoré ma vlastne ani nezaujímajú; ale čo iné spoločné by sme si našli? Umelo vytvárané aktivity človekom pre iného človeka ma neustále prekvapujú. Robiť niečo len preto, aby som niekomu niečo dokázal. Ak mám niečo robiť, nepotrebujem o tom hovoriť. Ak o tom hovorím, nerobím. Prosté.
No nikdy to nebude také ako predtým.
Odhodil som špak na zem. Ako ona mňa. Zapáliť, vychutnať si, a potom... Nikto z fajčiarov vlastne nerieši, čo potom. Jednoducho to zahodí na najbližšie dostupné miesto.
A nikdy na teba nezabudnem...
Ani na to, že mám chuť na ďalšiu.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár