Prúdy, rudy, údy, pudy a iné

Tok rieky jasne vyhraňuje hranice kadiaľ môže čosi pretekať. Jej prúd diktuje tempo, akým sa má voda uberať. No skôr či neskôr vtečie do mora a more do oceánu. A čo potom?

Išli sme si len tak lesom.
List spočinul mi na hlave.
Nevedel som vôbec kde som a vo mne čosi váhavé sa dožadovalo okolností.

"Mala si niekedy pocit, že ťa niekto sleduje?"
- "Mnohokrát."
- "A čo si vtedy urobila?"
- "Bála som sa."
- "Bojíš sa aj teraz?" Usmiala sa.

Bol krásny zimný, letný deň. Teda, bola zima, ale svietilo ostošesť a preto bolo teplo. Myšlienka, ktorá sa mi zrodila hore, vo mne napĺňala jazero nezastaviteľným vodopádom padajúcim doň. Listov nikde nič. Kde som sa obzrel, a predsa...

Držal som ju za ruku a kráčal po jej boku.
Nemal som žiadnu záruku svojich ďalších krokov.
Počas mnohých rokov... Som zmokol.

"Keby si si mohla vybrať medzi istotou a nespútanosťou - čo by to bolo?"
- "Asi tá istota."
- "Myslel som si. Ale chcela by si to druhé, však?"
- "Áno."
- "Chceš ma?"
- ...

Bola zima - to som už spomínal - ale Jej bola zima. Mne nie. Mňa hrialo čosi, čo jej nemohlo pomáhať. Obliekla sa pekne, účelovo. Účel chválim, pretože ma hrial; efekt neschvaľujem, pretože si ubližovala na úkor iných. Čo všetko sme ochotní zaplatiť za túto škaredú paniu.

Nádherný vzduch a aróma vo vzduchu.
Intenzívny vzruch a zahryznutie do krku.

"Vieš o tom, že ťa milujem?"
- "Viem."
- "Tak prečo..."
- "Prestaň."

Tmavohnedé kmene postávali okolo nás. Tmavohnedé vlasy povievali okolo nej. Kráčaním sme vypĺňali náš dej a bolo na mne kam to všetko spadne. Zradne.
No nič také sa nestalo. Nie som ten typ. Zaviedol som ju do záhrady bez hada. Preto vlastne ani nemala na výber, čím som rozhodol už za ňu. Šľachetný cieľ, avšak mizerný záver.

Stál som vedľa nej a nevidel jej do očí.
Ona ma však ťahala a snažila sa zaskočiť.
Zaskočiť za veľkú skalu, kde nevidieť škárku malú.

"Ako dlho to ešte bude trvať?"
- "Čo myslíš?"
- "No, čo asi."
- "Ja ozaj neviem."
- "Popálila si si niekedy prst na žehličke? Ja áno."
- "Nechápem."
- "To nevadí, nechaj tak." Raz to pochopí, ale (snáď) už (ne)bude neskoro.

Tok rieky jasne vyhraňuje hranice kadiaľ môže čosi pretekať. Jej prúd diktuje tempo, akým sa má voda uberať. Ale ľudia sa naučili stavať hrádze, a tak pokaziť to, čo príroda zamýšľa(la). Preto netreba veriť prirodzenosti...

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu