Rozlúčková

Prológ

Hľadí tu na mňa spoza skla.
No, to sa mi snáď iba zdá?!
Prehovorí ku mne nežne:
"Daj si, daj, veď je to bežné."
Nuž, odolať som nemohol,
pri pohľade na nemý stôl,
tam ležal kľudne alkohol,
čo chcel ma prepnúť na E-moll.

Ostať som mal v D-dure
a neťahať sa po šnúre,
ktorá vedie do troch temnôt,
bez stupníc a bez všetkých nôt.

I.

Prvá praví pózou očí.
Tým, že treba často močiť.
Prehovorí ku mne nežne:
"Už si skončil? E-e, to nie!
Veď... Začali sme ešte len;
tak nebuď taký váhavý
a (d)o(d) kroku dotyku stien
sa ti po chvíli uľaví."

II.

Prešiel som na druhý stupeň.
Žijem pre moment... Žijem preň.
Pre ten peň, čo značí kruhy -
a že to je každý druhý -
on letokruhmi ma spája.
My cítime to: Ty a ja.
A v stupnici sme dvaja,
sťa jednooký Bajaja.

III.

Predstierame, že sme blbí;
páska cez oko zrak mrví,
no predstierame len opak...
Bohužiaľ, však je to raz tak.

Epilóg

Hľadím tam do oázy skla.
No, to sa mi snáď iba zdá!?
Prehovorím naň stroho:
"Zopár kvapiek... Je tam toho."
Lež, nenechám sa okabátiť
svojim starým známym diablom.
Keby som ťahal ja za niť,
nieto znak na mieste márnom.

Vstúpim teda do kláštora
a nech každá túžba strohá
si zostane pred dverami.
Veď kto by tam šiel - za nami?

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu