Predo mnou na stole s čiernym kruhovým podkladom stál malý pohár a v ňom akýsi mok. Vravím akýsi, ale v poslednej dobe mi je dosť známy, až sa z neho stal môj známy. Oznámi mi, že je tu a ja ho chtiac-nechtiac privítam bozkom. Opantaný zelenými stenami a šerom brázdi môj zrak po nových kontinentoch tohto kraja.
Naľavo beznádej, napravo chaos. Oproti mne zúfalstvo a rozkoš. Takto sme tam sedeli piati a mali čosi aspoň na okamih spoločné. No netrvalo dlho a eufória opadla, pretože chaos začal vyčíňať. To on tak zvykne.
Načal to nenápadne skrz rozkoš, ale všetci okrem nej sme vedeli, kam to smeruje. Po zopár prestriedaniach pocitov sa všetko odzrkadlilo na beznádeji, a tak ako prvá odišla. Nevidela už v tomto ďalej zmysel. Načo pokračovať. Aj tak je všetko stratené...
Po nej sa zdvihol chaos, spoločne s teatrálnym výstupom a zanechal za sebou spúšť. Zostal som tam len sám. So zúfalstvom a rozkošou.
Dnešný večer som si rozumel najlepšie s oným zúfalstvom a zistil som, že toho máme oveľa viac spoločného, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Ale - ako každý chlap - som dával prednosť občasnej rozkoši a boli sme si to vybaviť narýchlo vonku. Dokonca dvakrát. Po tretí raz sme vyšli von, ale pristavilo sa moje zúfalstvo, a tak sme sa zhodli, že to necháme na inokedy a odišli sme všetci svojou cestou. Ony dve spolu a ja... Zasa sám.
Po ceste domov som premýšľal. Ibaže som zasa na nič neprišiel. Zamotal som sa a slečna samota, ktorá ma vždy obmotá mi prišla otvoriť. Kľúč som trafil na prvýkrát a spyšnel som.
Mohol som sa pokojne vyspať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár