V oáze šťastia sa trblietala transparentná žltá a tu i tam jej hladina zamávala na pozdrav a objala sklenené okraje z oboch strán kružnice.
V pelechu neresti sa usadili indivíduá rôznych zvrhlostí, no každý z nich mal čosi spoločné; pre tento jeden moment.
Do kruhu harmónie sa vkladali podmnožiny nepokoja. Nakoniec sa pomerne ustálili, no stále som neveriacky krútil hlavou nad absurditou ich výčinu.
Chýbal spoločný bod, a tak sme sa nenašli. Každý sa pobral svojou myšlienkou vpred a kdesi, občas, sme sa stretli. Pochopenie však obišlo trať dookola. Lebo dookola je to bližšie.
Pre nich.
Do podvedomia sa uložili malé kryštáliky a kryštáliky sa dajú len ťažko pozametať metlou, je to na dlho.
Pre mňa.
V kresle pokoja, zapadol ďalší prach a usadili sa nové spomienky, poukladané stretom zvrhlostí. Razantná ľavica jemne lemovala okraj jej trupu pri odchode.
Oáza šťastia vyschla a ilúzia očakávaného sa podela kamsi v nenávratno, do zabudnutia.
V pelechu neresti zívala prázdnota chcenia alebo len nenažrane pohĺtala nových?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár