A ja mám už tak málo času; ešte chvíľu a nestihnem to. Zatiaľ som to stále stihol, no mám pocit, že aj tak som stále neskoro. Vo všetkom ma vždy predbehne a potom mám smolu... Ani dnes tomu nebolo inak.
"Prvá!" Zopakoval protón po predošlom strete dvoch neutrónov. Ja, elektrón, som sa priblížil k jadru a pre(d)behla chemická reakcia. Pekne symbolicky - zelenou. "Bol si akýsi usmiaty." Povedala v budúcnosti potom spätne o tomto. Mala pravdu. Bol som.
Spolu prerážame svetlo a lámeme častice tým istým smerom.
Stret. Sed. Smäd. Zrkadlo. Čas. Silueta. Tieň. Pery.
Rozprávame sa. Sedí oproti mne a odráža môj obraz v dvoch jazerách, ktoré túžia po vodopáde. Hladina každú chvíľu stúpa a ruší ju len prerušené ticho.
Novonadobudnutá prikrývka prešla krstom. Úspešne. Brány poletujú ako dvere do westernovej krčmy, pekne symbolicky - bielou. Sem i ta. Pohár nepretiekol a stúpa už aj počet zrážok.
Asociácia miliónov sa prelína medzi nami. Bez poriadku. V chaose. No predsa nejako. Hľadám v nej cieľ, no nič som nenašiel; vynašiel som si vlastný a aplikoval ho. Nič, a predsa veľmi veľa.
"Kopni si, veď na to som dnes tu." A tak ma celého dokopala. Celú noc. Pekne symbolicky - hnedou. Zvuky a obrazy spomienok spontánnosti zotrvali naveky v archíve. Už som sa nad nimi pousmial. A znova. S blížiacim sa príchodom kukučky sa priamoúmerne navyšuje hladina nervozity a vlnky sa menia na tsunami.
Už aby to bolo za nami...
"Stále, keď odídeš, sa musím pozerať na obraz."
- "A ja stále na odraz a dúfať..." slová, ktoré som nevyslovil. Existujú len dve farby na tom obraze pre ňu. Splývajú do odtieňov sivej, ale základ tvorí čierna a biela, bez výnimky. A tak to aj je.
Bok po boku, jedno jadro, míňame iné substancie. Prebieha pozorovanie. Koniec-koncov je elektrón blízko pri jadre, dôjde k stretu a nastane explózia. A potom?
Nie je tu.
Predošlá
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár