klaniam sa onou
líniou krásy.
V záclonách rán sa
strácam, padám a
nezavadziam.
Červeným okom,
už neviem po kom,
pozerám dole.
Vo fádnej tme sme
stratili smiech. Zle
sa to hojí.
V záklonoch kovov
raním sa oblou
hranou, čo spasí.
Po tme som(,) Boh! Sám
či za oboch? Dám
hrdlo hrdziam.
Červená čiara
čmára a čmára
čokoľvek Tvoje.
Mlčky vravím: "Nuž,
a čo spravím? Už
nie sme svoji."
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár