...Ostrý vietor rozfukuje farebné listy jesenných stromov a jediné, čo je počuť v tichom zvuku ulice sú moje vzlyky. V rytme krokov si pošepkávam slová „nie, len ty nie...“ Bojím sa povedať jej len jediné slovo, pretože by som sa rozplakala. Iba pár ľudí vie, že v živote som sa riadila heslom: „Chalani prichádzajú a odchádzajú, ale priateľstvá zostávajú...“ Lenže ja mám pocit, že mi už nezostal ani len priateľ...

O pár minút už ležím pod perinou, aby som sa trochu ohriala, a pritom bezchybnú mĺkvu atmosféru ruší len môj prerývaný dych a škriabanie pera po papieri...

„Neviem, čo sa deje, ale nemám odvahu Ti to povedať do očí... Zrazu, po toľkých nezabudnuteľných rokoch sa mi zdá, že sme si tak vzdialené. Nedokáže to pochopiť nikto, iba ten, kto to už zažil. Nemôžem sa na Teba hnevať, vždy sme si všetko odpustili. Nechcem byť ani smutná, pre Teba som ešte nikdy nebola, ale i napriek tomu, zrazu jediné, čo mi tu zostáva, sú už len spomienky a slzy...

Pamätáš, ako sme plakali spolu? Ako nezadržateľne sme sa spolu smiali? Pamätáš, aké letá sme spolu strávili? Aké hlúposti sme si navymýšľali? Koľko dní rozhovorov sme asi prerozprávali? Toľko výrokov, ktoré sme si dokonca spisovali... Pri spomienkach na to sa mi na tvári ešte stále objavuje jemný úsmev. Ty si bola tá, ktorej som verila, Ty si bola tá, ktorej som vždy všetko hovorila, Ty si bola jedna z mála ľudí, ktorá ma vždy podržala, keď boli všetci proti mne, keď ma toľko ľudí opustilo... Nazývala som Ťa najlepšou kamarátkou, a ešte stále chcem. Bola si jedným z najvýznamnejších ľudí môjho života. Vedela si o mne viac ako ktorýkoľvek iný človek. Rozumeli sme si bez slov. Bojím sa, že všetko čo z tohto ostalo sú len spomienky...

Zrazu však nastal zlom, chvíľa, čas, ktorý ma veľmi bolí. Prečo sa ku mne správaš takto? Akoby všetko, čo pre mňa robíš nebolo z priateľstva, z dobrej vôle, ako pred tým, ale z povinnosti... Deň za dňom, obraz za obrazom objavujú sa mi všetky chvíle, keď sme boli spolu, Tvoja tvár... Možno sa Ti tento list bude zdať ako niečo absurdné a zbytočne melancholické, ale ja sa o naše priateľstvo naozaj veľmi strachujem. Nebyť Teba, som stále smutná... Iba Ty a ja vieme, o čom píšem.

Teraz nás však delí nejaký oceán iných ľudí, vlastných chýb. Ty máš tú moc napraviť to. Ty to môžeš urobiť. Ale je len na Tebe, ako si budeš ďalej počínať. Mám Ťa veľmi rada a bez Teba by som veľa situácii v živote tak ľahko nezvládla...Nechcem Ťa stratiť, naše priateľstvo chcem znova nájsť...“
...Miša...

„Viem, tento list si asi nikdy neprečíta.“ Hmýri sa mi hlavou... Avšak kdekoľvek pôjdeme, čokoľvek urobíme, na ňu ako na svoju najlepšiu kamarátku chcem vždy pamätať a myslieť. Dúfam, že sa naše priateľstvo nezničí... Prosím!

 Vyznanie
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár