glitter-graphics.com
Bolo to v mojom rodnom meste. Práve som mala dosť veľa osobných problémov, to je jedno akých. Ale neboli to problémy typu "opustila ma lásočka v 13-tich po nádherných troch týždňoch alebo či som v 12-tich tehotná". Práve som prechádzala popod okná, kde kedysi bývala ona. Moja babka. Ktorú som v živote nevidela, no vždy, keď mi bolo v živote ťažko a mala som chuť to vzdať, som myslela na ňu. Na to, ako ona podľa mňa dala svoj život za mňa. Je to dlhý príbeh, no prosto povedzme, že moja starká bola smrteľne chorá a môj otec sa ostal o ňu starať, i keĎ už mal vybudovanú kariéru v inom meste. Vrátil sa. Kvôli nej. A v tom období stretol aj moju mamu. Teda ak by moja babka netrpela takou hnusnou zákernou chorobou, ani ja by som tu nebola./z toho odvodzujem záver, že ani ja nie som na zemi zbytočne /. Jej veľkým snom bolo dožiť sa vnúčat. Žiaľ, nedožila som sa. Som najstaršou dcérou môjho otca. Jej vnučka.
Hej, viem, že toto vám možno nepripadá ako nejaký pádny dôvod, ak nie, ani sa nečudujem. Cudzí príbeh cudzieho dievčaťa. Ale toto píšem len preto, lebo sa chcem podeliť s tým zážitkom. Najprv je však treba spomenúť, aký život mala moja babka. Moj dedko ju doslova týral, bil, i počas stavov tej hnusnej choroby. Len pil, všetko, doslova aj posledný halier prechlastal, doba bol len agresívny, drzý, mlátil všetko a každého okolo. Netvor. Hnus.
Ani sto blogov by nestačilo na vyjadrenie toho, čo všetko tam museli prežívať všetci, a najmä ona.
A tak, v ten deň okolo bytovka, kde ona, a starký ešte doteraz býva. Už keď som kráčala po príjazdovke ma premohol ten pocit, že aj ona niekedy tadeto kráčala. Možno by sa stopa z niektorého dňa presne zhodovala s tou mojou. Rozmýšľala som, aká by bola teraz a aká mohla byť v minulosti. Možno to znie smiešne, ale beriem ju ako svojho osobného strážcu. Aj keď sa mi náhodou niekedy prihodí nejaká vec a ja sa s mojou prehrou neviem zmieriť, vždy si pomyslím, že tu nie som nadarmo a aspoň kvôli nej to musím vydržať. Keď som už kráčala popod tie okná, znela mi v ušiach pieseň od Fort Minor: Where´d you go. Je to taká moja životná hymna, ozajstný liek, skutočne. Uvedomila som si, že i keď ma v živote ešte bude strašiť veľa, veľa, veľa polien pod kolenami, musím to zvládnuť a nevzdávať sa. Že túžby a sny jedného sa jeho pominutím z tohto sveta nekončia a neostávajú nesplnené, len sa prenášajú na niekoho iného. Berte to ako chujovinu roka, ale ja tomu verím. I keď to niekomu môže prísť vtipné, detinské, trápne, naivné. Verím tomu, to mi často dáva energiu bojovať proti debilom, proti zlozvykom, proti životu a proti samej sebe, proti všetkému. Keď som pozrela do okna, uvidela som tam toho starca. S niekým sa rozprával. Ako vždy. Prázdny byt, no on má vždy s kým pokecať. Doslova chudák. Vyhodili ho dokonca ešte aj z psychiatrie. Nechcem byť vulgárna, pretože niektorým sa môj slovník nepozdáva, a nenáležito sa k nemu vyjadrovať nechcem .
Okolo toho domu som prechádzala ako v tranze. Netvrdím, že tam bol nejaký jej duch alebo čo. Bolo to len uvedomenie samej seba a svojej potrebnosti, užitočnosti, zodpovednosti za seba. A minulosti, ktorá tu so mnou je už odvtedy, odkedy som sa narodila. A vezmem si aj na druhý svet. O uvedomení si svojho potenciálu.
Ako hovorí môj dobrý kamarát: "I was a blind man, but now i can see.
Je jedno, kedy ten deň bol. Ten okamih proste trvá navždy. Preto som do názvu dala "dnes".
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár