Prší a dážď rozplakal moje oči...
Nič nevidím, chlad oblieka moje náhe telo...
Vdychujem zamrznutý strach...
Zvoní telefón... volá mi kamarátka samovražda...
vysloboď ma...
... prechádzam tou ulicou,
Kde aj stromy sú narkomani,
Kde šťastie nechodí,
Kde láska nedýcha,
Kde život už nežije...
Kde sme my...? ? ?
UMIERAME? ...
Zdá sa byť všetko tak jednoduché-
Ako sa vyjasní obloha, slnko hreje a úsmev hrá na mojej tvari
(moje staršie myšlienky...)
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár