"Žena by sa mala učiť variť ,prať a šiť...boj nie je pre teba dievča." Podobné neférové odpovede jej dávali všetci. Unavená si sadla na múrik pri mestskom trhu a počúvala trhovníkov , potom pozrela na oblohu. Bola čistá , modrá, skoro bez oblakov.
"Čo teraz? sú ženy skutočne k ničomu?" Povzdychla si. Preletela pohľadom na pravú stranu za hradbami. Rozprestierala sa tam nekonečná ohnivá púšť zatiaľ čo na ľavo boli šíre ľadové tundry.
"V oboch žijú tie krásne tvori ktoré nás po stáročia chránia." Zašomrala si popod nos a predstavovala si všakovaké podoby drakov ktorý tam žijú.
"Tovar z celého sveta! Každý si tu určite príde na svoje. Len sa pozrite! Brká , zápisníky ,šperky, kamene a iné predmety." Lunette započula energický hlas akejsi predávajúcej ženy a pri slove zápisníky podskočila. Dáky nový by potrebovala. Jej starý denník sa už skoro vypísal. Šla teda na trhovisko.
"Ahoj. Čo máš?" Usmiala sa Lunette na mladučkú ženu asi v jej veku. Mala krásne purpurové šaty peknú tvár s čiernymi vlasmi a belasými očami.
"Všetko čo by si chcela." Povedala to tak príjemne a usmievavo že by si jeden pomyslel že sú dlhoročné priateľky.
"Chcela by som zápisník...tento je pekný. Koľko?" Pýtala sa Lunette na cenu hrubého zápisníku viazaného v jemnučkej koži s emblémom draka namaľovaného na prednej strane. Vyzeral skoro ako tetovanie na knihe. Veľmi sa jej to páčilo.
"Päť strieborných." Povedala predavačka.
"Päť? Za jeden zápisník? To je dáko veľa."
"Ten zápisník je z ďalekej zeme...je z Riany. Preto je taký drahý."
"O takom mieste som nikdy nepočula, ale za tri ho zoberiem." Navrhla Lunette.
"Tak dobre." Vymenili si peniaze a zápisník.
"Počkaj! Mám tu dnes ešte jednu novinku z Riany. Pero ktoré netreba namáčať do atramentu. Chceš ho? Bežná cena je tri strieborné ale keďže vidím že by si ho dobre využila dám ti ho za dve a samozrejme predávam aj náplne do tohto zázraku." Lunette to nedalo a nakoniec minula ešte ďalších sedem strieborných za dve zázračné perá a náplne do nich. Schovala si všetko do kabele okrem jedného pera. Začala ho skúmať. Našla otvor na náplne a zistila že sa dá rozobrať na celkom malé dieliky a zase zložiť. Zrazu jej ho niekto zobral z ruky.
"Hej! Vráť mi ho!" Pozrela na neznámeho zlodeja a chcela mu vynadať, no nemohla. Ten chlap ju predbehol.
"Počuj dievča nevrieskaj tu toľko. Potrebujem len čosi napísať a nemáte tu jediné normálne pero." Zaskočená pozerala na muža asi vo veku jej brata. Bol vysoký, priemerne stavaný a vyzeral arogantne. Mal neposlušné čierne vlasy a modré alebo snáď sivé oči (Lunette sa nevedela vo farbe rozhodnúť), ktoré sršali ľahostajnosťou voči jej osobe. Najviac ju však zaujalo jeho tetovanie v tvare draka. Presne takého aký bol na jej novom zápisníku. Mužovi prechádzalo cez celí krk až k lícu kde mal drak papuľu.
"Vy...vy ste..." Jachtala zo seba.
"Čože?" Otočil sa na ňu.
"Vy ste z... Riany?" Opýtala sa nesmelo pretože si nebola celkom istá či si predavačka nevymýšľala a či to nie je len zhoda náhod. Muž sa konečne tváril tak že vníma jej prítomnosť. Nebola to však žiadna výhra. Keď na ňu zamieril svoj náhle ostrí pohľad a premeriaval si ju, skoro ju striaslo. Inštinktívne o krok cúvla.
"Viete čo... ja to pero vlastne až tak nepotrebujem takže ...ach!" Preľakla sa keď muž rýchlo švihol rukou a oprel ju o múr vedľa nej aby jej zabránil v odchode. Bol celkom pri nej a ona vzdorovala jeho pohľadu. Vo vzduchu cítila problém, zahryzla si do pery.
"Áno ,som z Riany. Zaujímalo by ma ale ako o tom vieš ty." Chcela sa pobrať druhou stranou ,no tam ju zahradil druhou rukou. V panike mu ruky podliezla a odstúpila. Zvrtol sa za ňou. Zastala a pozerala mu do očí. Pomyslela si že je to strašidelný pohľad ale nesmie mu dovoliť aby z nej robil blázna. Chvíľu na seba bez slov pozerali a potom sa muž uškrnul a zvrtol ku koňovi. Na sedle mal rozložený kus papiera. Lunette si potichu vzdychla od úľavy že už nečelí jeho pohľadu keď sa muž znovu ozval. Tento krát pobaveným tónom ,no aj tak na ňu ani nepozrel a venoval sa ďalej listu.
"Ako som povedal...som z Riany. Volám sa Kai. Občas prezývaný aj Drak ,ale je to hlúpa prezývka a ...asi... som ťa nechcel vystrašiť." Jeho ubezpečovanie ju však príliš neupokojilo. Bola však istejšia ako predtým lebo sa zdalo že chlap je pobavený a nechce jej nič spraviť. Ku Kaiovi docválala ďalšia osoba. Bol to svalovec. Také isté neposlušné čierne vlasy a sivo-modré oči ,no pohľad mal zadumaný a čímsi múdry (aj napriek toľkému svalstvu). Čumela na neho tak až sa musel začať smiať.
"To je starší brat, Gerald." Vysvetľoval stále zahrúžený do písania. Gerald jej venoval jeden krátky pohľad ,no nič viac. Ani na ňu neprehovoril.
"Takže ...mi neublížite, však?" Vyšlo odrazu z Lunette. Kai dopísal, podal list bratovi a otočil sa k nej.
"Nie? Určite áno ak mi nepovieš ako sa voláš." Povedal z úškrnom.
"Čože?" Zaskočená na neho pozrela.
pokračovanie nabudúce ...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár