"Ach...veď ty by si sa normálne nechala znásilniť. Kam sa podeli všetky tvoje vyhrážky a facky teraz?
Ich držiteľom som bol už neraz.
Odviala ich noc? Samota?
Bojíš sa toho života? " Povzdychol si Kai nečakane básnicky a znovu si začal zapínať nohavice. Okamžite sa jej uľavilo a aj jej odvaha sa posilnila. Znovu na neho pozrela s vzdorom a odporom.
"Pche! Chceš tým snáď povedať že sa akože bojím? Teba? Nikdy! Chcela som len počkať na tú správnu chvíľu." Zatvárila sa povýšenecky a prekrížila si ruky na hrudi.
"Hehe... neboj sa. Mne bolo od začiatku jasné že máš akýsi diabolský plán ako ma zneškodniť preto som ťa radšej nechal tak a s mojim zdravotným stavom to skutočne nemá nič spoločne." Smial sa potichu a ona sa zatvárila urazene. Prestal a upriamil na ňu svoj pohľad.
"Nie...neurážaj sa. Si skutočne v poriadku, pekná, vášnivá a dokonca podľa mojich predstáv ...aj keď vždy je čo dolepšovať... tentokrát za to skutočne nemôžeš ty."
"To ma upokojilo!" Povedala ironicky a rozčúlene vstala. Postavila sa tesne oproti nemu akoby ho drzo provokovala. On sa len uškrnul.
"Len som nechcel aby si sa zbytočne trápila, maličká, s tým čo nie je tvoja chyba." Povedal diabolským šeptom a prisunul sa k nej ešte viac ako ona k nemu aby nedal najavo porážku.
"Tse! To znie tak akoby k takému čomusi malo dôjsť, no ubezpečujem vás pane... nič také!" Hnev ju celkom ovládol a na čosi také ako predošlí strach celkom zabudla.
"Čože zrazu to vykanie, maličká? Nebodaj mi tým chceš povedať že pojem slušnosť ti nie je neznámy?" Vrelo to v nej viac a viac pri každom jeho začatom slove. Bol to čudesný hnev. Nezdalo sa jej žeby sa predtým cítila pri hádke takto. Všetko to šeptavé vrčanie a urážanie sa jej zdalo skoro až zábavné. Bolo to pre ňu čosi ako hra na ktorú pristúpila a pri tom tu stále vo vzduchu visela tá hrozba z jeho strany. Stačí aby sa na ňu škaredo zahľadel ,alebo ju udrel a ona by stíchla a neodvážila by sa mu oponovať ,no aj on sa zabával. Zrazu sa obaja prichytili pri spoločnom úsmeve. Keď zbadala tú jemnú nenútenú líniu na jeho tvári prešlo ňou čosi neznáme, nové a na chrbte jej táto neznáma energia zanechala zimomriavky. V sekunde si uvedomila že ju ten drzý chlap čímsi ťahá k sebe. Jeho pohľad skĺzol z jej očí na jej pery. Všimla si to a jej vnútro naplnilo čosi ako vzrušenie spolu z obavami. Aj tak sa však neodvrátila. Pomaly ju jednou rukou obopol okolo pása a druhú položil na jej líce. Pomyslela si žeby sa mu nemala len tak dať a jemne sa pohla smerom dozadu.
"Nie..." Zašepkal celkom pokojne. Nebol to príkaz. Bola to prosba. Prosba od neho pre ňu. Nedalo sa nevypočuť ju. Všetko ju volalo. Jeho slová, pery, vôňa, objatie. Bol to jej "nepriateľ" ,no práve to pomyslenie sa jej zdalo vzrušujúce. Prestala myslieť na svoje postavenie a na to ako veľmi sa to nepatrí a dovolila mu spojiť s ňou pery. Bol to zvláštny ,no nie nepríjemný pocit. Nenútene a pôžitkársky ju bozkával, bolo s neho cítiť istotu ktorá jej chýbala. Veď odkiaľ by ju mala mať? Nikdy predtým žiadnemu mužovi nič také nedovolila. Aj napriek tomu sa jej to zdalo správne. Pocity ktoré v nej vyvolal ju trochu prekvapili a keď sa od nej konečne odpútal a pohladkal ju na líci skoro sa neudržala na nohách od náhlej slabosti. V tej chvíli sa otvorili dvere a dnu vbehol jej brat so šiestimi ďalšími vojakmi.
pokračovanie nabudúce...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár