„Dobrý deň“ pozdravila som v knižnici. Chodila som tam už takmer každý deň, niekedy aj viackrát. Doma net nebol, tak to bola jediná možnosť, ako sa dostať k mojím správam. Pre tento krát mi však nešlo iba o prečítanie si správ. Nevedela som sa dočkať, kým zistím, či je online, či mi dnes pošle ešte nejaké správy a či mi vôbec od neho nejaké prišli. Išlo o chlapca, ktorý hľadal na nete svoju lásku. Najprv som mu chcela iba pomôcť, aby sa dostal k „tej pravej“, neskôr mi však už išlo len o to, aby som to bola ja. Nechcela som si to priznať ani sama sebe, nie ešte jemu. A tak mi prišlo nesmierne vhod, keď sa ma pravidelne začal pýtať, či s ním nepôjdem von. Hoci som so stretkami cez net nemala dobré skúsenosti, porušila som moju zásadu nechodenia na stretká z netu a po niekoľkých týždňoch ma presvedčil...
„Tak v nedeľu o druhej?“ prečítala som si správu a začalo mi tĺcť srdiečko ako o život.
„Ok, v nedeľu, ajojky...“ pomaličky som vyťukala do klávesnice, zavrela všetky okná a utekala od počítača. Uplynulo mi mojich pätnásť minút za päť korún a ja som musela utekať domov. Tešila som sa na nedeľu, aj sa trochu bála ako to dopadne. Na nete môžu byť predsa všelijakí uchyláci, čo ak náhodou je on jeden z nich?

V nedeľu o trištvrte na dve som už vykračovala po chodníku smerom na dohodnuté miesto. Bola som nervózna, všetky nechty rozrýpané, zádery všade, ale tvárila som sa akoby nič. Vyšla som po schodoch, za ktorými už mal byť môj vysnívaný. Ešte tam nebol, trochu som si vydýchla – som radšej ak som na rande prvá. Stihla som si ešte upraviť copčeky v provizórnom zrkadle zo skla na stánku. Otočila som sa a už stál za mnou. Nestihla som ani povedať „ahoj“ a moje ústa už boli zamestnávané jeho perami. Dostala som krásnu veľkú pusinku, nevedela som ale čo na to povedať, tak som sa tvárila, že nič.
„Ahoj“, napravila som teraz zameškané lebo som nevedela, čo povedať. On sa na mňa usmial. „Kam ideme?“ spýtala som sa, lebo sme sa ešte stále nepohli z miesta, iba sme sa na seba nechápavo pozerali.
„Neviem, ešte som tu nebol...“ odpovedal. Tak sme sa pohli najbližšou uličkou nevedno kam. Sama som netušila, kam vlastne ideme. Prešli sme cez námestie, dlhú ulicu a stále bolo ticho. Obaja sme boli ešte mimo z tej pusy. Nakoniec sme si sadli na lavičku, ja som sa mu oprela o rameno a začali sme sa bližšie spoznávať. Najprv tak trochu bojazlivo, potom sme si ale začali viac dôverovať. Zdal sa mi akýsi pribrzdený, potom to ale prešlo. Asi sa bál, ale jednoznačne to nebol úchylák. Padlo ešte veľa veľa pusiniek, neskôr však musel utekať na autobus. Ešte sme si na chvíľku sadli na lavičku v parku blízko zastávky. Ľahla som si, on mi položil svoju hlavičku na bruško a chvíľku sme ležali. Dívala som sa na oblohu. Bola krásne modrá, bolo to obdobie, keď prichádzali prvé letné dni a toto bol jeden z nich. Nad nami sa párili mušky a ja som si tak pomyslela, že túto chvíľku si musím zapamätať do konca života. Podarilo sa.

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár