Aj babám sa to stáva... Príbeh o tom ako som začala robiť v kaviarni...

Dala som výpoveď... Rada by som povedala, že moja pracovná dráha sa skončila, aby som sa mohla venovať vyšším cieľom a naplnila svoje poslanie influencerky / travellblogerky / lifecoacha... Skrátka čokoľvek , čo zahŕňa daddy issues a potoky sĺz v čokoládovej zmrline, ktorá ti pripomenie vlastné zlyhanie, keď si ešte aj tvoji homo kamoši zakladajú rodiny. Tiež by som rada povedala, že si idem za svojím snom a otvorím si čitateľskú kaviareň. Alebo, že ma na pracovisku sexuálne obťažoval veľmi pohľadný, vysekaný nadriadený, ktorého snúbenica bola zároveň moja najlepšia kamarátka. Ale bohužiaľ, nič z týchto populárnych dôvodov na výpoveď nie je ani zďaleka môj prípad. Mňa proste práca v banke strašne frustrovala. Celý deň spravovať účty idiotom, ktorí majú viac prachov než vy je pekne na hovno, viete? A to nevravím o veciach ako dress code, etical kód, language kód a napokon môj olúbený smile or die kód. Okrem toho, kto hovorí, že na podpore je zle? Už len prežiť tú hlúpu výpovednú lehotu, kúpiť si nový God of War a kto potrebuje ľudí? Ja teda nie...


A na úrade práce je predsa sranda... Človek spozná nových ľudí, obrní si nervy a pri troche šťastia vymyslí aj nové dôvody prečo nie je rasista, ale... Dobre, asi to bola kravina a ja umriem na osípky niekde pod mostom, bez peňazí na nechty a obočko, ale ten pocit, s akým som odchádzala z roboty, ten vám stál za to. Slnko žiarilo, holuby nadšene vrkali a môj ľahký tanečný krok príjemne klepkal po dlaždiciach starého mesta. Gýč.. ale krásny. Poviem Vám, dýchalo sa mi ľahšie. A čo spraví slobodná žena, ktorá práve dala výpoveď a potrebuje si vytvoriť finančnú rezervu na ťažšie časy? Ide nakupovať... Predsa.. Logicky...

Sadám na spoj a mierim do Centralu...V sekunde ako vchádzam do eliny, ľutujem. Skleníkový efekt v tej najhlbšej podstate ukazoval svoju silu prostredníctvom spotených tiel zúfalo sa tváriacich pasažierov. Tí, ktorí vládali sa pokúšali priblížiť tvár čo najbližšie k oknám a tí, ktorí to dávno vzdali skrátka len sedeli premočení na sedadlách ovievajúc sa tými najmenej sa na to hodiacimi predmetmi od cestovných lístkov, cez mobilné telefóny až po fidget spinery... Zúfalá si sadám celkom dozadu do dvojky hneď za dverami a pomaly cítim ako mi pramienok potu tečie po očnom viečku a s kvapnutím ponad oko dopadá na líce. Krása... Rozpúšťam sa. Po chrbte mi tečie teplý potôčik rovno do nohavičiek. Zvažujem, že sa zabijem. Pozerám sa po električke a hľadám spôsoby ako by som to mohla uskutočniť.

A práve v strede veľmi reálnej predstavy, ako si celou silou vrážam do hlavy bezpečnostné kladivko za apatického povzbudzovania teplom omámených spolucestujúcich vchádza do eliny týpek. Úplne normálny chalan. Dokonca mal trošku bruško. Strapatý... ale niečo na ňom bolo. V jeho pohyboch, v tvári. Niečo strašne povedomé. Každopádne v tú chvíľu som začala veriť na minulé životy. Toto bol určite v tom predošlom otec mojich detí, ktorý mi postavil obrovský dom na pláži niekde v taliansku a mali sme rodinnú firmu ... a spoločný instagram a psa Gorgieho a hojdaciu sieť... také tie veci, čo chceš. Rada by som povedala, že fakt že si sadol ku mne o niečom svečí, ale bohužiaľ nikde inde nebolo voľné. Eva, poď na to. Povedz mu niečo. O 4 zastávky vystupuješ, ty krava! Roztrasenými rukami vyťahujem mobil... Určite aj on má mobil, nech vidí, koľko toho máme spoločného. Moje mlčanie bolo deklaráciou nespravodlivosti vesmíru. Nikdy neviem byť ticho, keď mám.. Ale teraz, jasné prečo nie.. Ďakujem ti mozog, veľmi mi pomáhaš... Horlivo premýšľam nad ďaľším krokom. Ale vtedy som zacítila mydlo. Také to obyčajné klasické mydlo, čo dnes už nikto nepoužíva. On vonia!! Ten chalan vedľa mňa, ktorý jednoznačne musí byť môj osud vonia mydlom. Len tak si tu sedí... V 30 stupňoch v mestskej hromadnej doprave a vonia si tu mydlom!!!

Dobre, premýšľaj. Je načase urobiť ďalší krok. Už vidí, že máš mobil, teraz by si mala nadviazať kontakt, je to ľahké. V priebehu pár stotín som si cielene vybavovala všetky hlášky, na ktoré ma kedy niekto balil. Potom som vyfiltrovala tie, po ktorých som naozaj šla s ich autorom na drink. Tri víťazné hlášky sa bohužiaľ nedali aplikovať. (1: zmestím sa k tebe na deku, to seno sa mi zapicháva do zadku...? .. 2: Na bare mám sekeru 41 eur...so sebou mám 50, dáš si vodku, kráska? 3:.. no túto si nechám radšej pre seba, ale verte mi, že do električky by sa nehodila..) .. Po dlhom zvažovaní som sa rozhodla, že to nejdem hrať na náhodu, lebo to by určite prekukol, ( som si istá, že je strašne inteligentný) a očarím ho nejakým neuveriteľným faktom. Práve v momente, keď som sa mojej životnej láske chystala oznámiť, že slon má v penise až sto svalov sa to ale celé dojebalo. Elina zastala a na zastávke nastúpil najstarší muž na svete. Ten starček bol taký vetchý, že keby som fúkla tak by skončil v devínskej. Môj budúci manžel v okamihu vyskočil so sedadla ako s nasolenou riťou a pustil sa do usádzania dedka na svoje miesto. On je tak čarovný! Určite chodí venčiť psy do slobody zvierat a nikdy neští v sprche. Pomaly som zvážila svoju novú situáciu. Pozrela som sa na starčeka sediaceho vedľa mňa a musím konštatovať, že rozhodnosť s akou môj objekt túžby usadil tohto dedka na svoje miesto ešte viac rozochvela moje vaječníky. Čo ale spravím. Mala by som prestať špekulovať, a proste sa zachovať ako dospelá žena.

Eva, vstaň a pozvi ho na pivo. Nemôže to byť až také ťažké....Teraz alebo nikdy.. Vstala som zo sedadla a mieriac k nemu pomalými ale istými krokmi som si v hlave opakovala: „ Ahoj, za chvíľku vystupujem, nemáš chuť na pivo?“ A zrazu mi to došlo. Niet návratu... Pozerá sa na mňa a ja kráčam rovno k nemu. Tiež naňho pozerám. Fakt, že idem za ním je tak zjavný, že som si istá, že niektorí spolucestujúci uzavreli stávky, ako veľmi sa strápnim. A potom... som zistila, že sa otáčam a stojím. Zaseknutá, hlúpa a celkom mimo kontroly nad vlastným telom. Keď som precitla, uvedomila som si, že stojím čelom k dverám. Elina zastavila a ja som vystúpila o zastávku skôr. Keď som bola na schodoch, smutne som sa otočila a zakývala mu. Bolo to mimoriadne odvážne gesto človeka, ktorý už nemá čo stratiť. Usmial sa na mňa. V mojej hlave súcitne. Nie, nerozbehol sa za mnou, nie nevykríkol svoje meno aby som ho našla na fb. Len tak tam stál, s tým milým úsmevom, bradou a strapatými vlasmi a pozeral na mňa. ... Ja som vystúpila. Stretla som kamoša a ten mi dohodil brigádu v kaviarni.. A tak som začala robiť v kaviarni. 

 Skutočný príbeh

59 25 0 0 15

Komentuj

37 komentov k blogu