Rozcvička, raňajky, káva. Rutinné víkendové činnosti.
Večer, ktorý sa na prvý pohľad zdá ako každý iný.
Lenže nie je.
Lebo každý večer vonku strávený v skupine známych je iný. Aspoň pre mňa, človeka, čo až tak často nechodí do spoločnosti a viac času trávi zamknutý doma.
Vonku je príjemne, tiene sa pomaly predlžujú a Slnko máva na rozlúčku a kráča k horizontu, tak ako ja kráčam k baru. Každý k vlastnému západu. Ten môj bude v zlatistých bublinkách a bielej pene.
Zábava pomaličky začína, ľudia sa zbiehajú, zdravia a kladú si obligátne otázky na tému osobného života, tak ako to osoby čo sa dlhší čas nevideli robia. A pantha rei, tak ako pribúda zábavy, pribúda hodín, pribúda alkoholu. Hlava oťažieva.
Neviem ani presne o koľkej, sa presúvame inam, viac do centra, stále hladný po nočnom živote, príjemne opantaný alkoholom. Vyzerá že nezapadnem tak skoro.
Zmena lokálu.
Výmena kľudného pokecu za miesto, ktoré rovnakým dielom páchne alkoholom, potom a cigaretovým dymom. Vo vzduchu cítiť energiu života, tanec a v ponurom osvetlení sa bytosti v pestrofarebných oblečeniach kníšuce do rytmu menia na farebné šmuhy.
Úprimne sa poteším keď prídeš. Rozprávame sa o všeličom možnom, preberáme témy aké sa dajú preberať len v opitom stave. Sme ako starovekí filozofi, argumentujeme a hádame sa- ale v dobrom, s tebou zavše v dobrom.
Pribúdajú hodiny, pribúdajú pivá.
Tik-tak.
Kamarát volá k sebe domov, na rozlúčkový pohárik. Keď sa mi zavesíš na rameno, na chvíľku ustrniem, no snaď si to nevšimneš.
Je to už dlho, čo som bol v takomto blízkom kontakte a nebolo to vrámci zápasov.
Tá whisky (alebo to bola whiskey, teraz už presne neviem) je dymová, chutná, páli a hreje. Opakujeme frázy o tom, ako bolo super, a ako čo najskôr musíme zorganizovať ďalšie stretnutie. Všetci pritakávajú, alebo pokvickávájú hlavami- súhlas sa stretá so spánkom delíria.
Je čas ísť domov.
Po schodoch kráčame obaja, ty sa motáš a každú chvíľu ťa treba pridržiavať. A potom sa mi hodíš do náruče a čas na chvíľu zastane. Sekundová ručička prelomí večnosť s váhou posledného súdu a v tvojich očiach sa zračí nevyslovená otázka.
Vonku Slnko vychádza a víta náš západ.
Ideme k tebe domov. Kľúč do dverí ide ťažko, únava a pomalé triezvenie robia svoje. Uložím ťa do postele a ty poprosíš o pohár vody. Keď sa vrátim, už spíš.
Odchádzam bez rozlúčenia.
Vonku mi napadne, že tá nevyslovená otázka bola možno aj odrazom tej mojej.
*****
O niekoľko hodín neskôr, v ten istý deň, po nekľudnom odpočinku sedím na balkóne v žiare dňa a unavený počúvam tupú bolesť môjho chrbta- daň za zlý spánok. Rozčítaná kniha leží na drevenom stolíku vedľa pohára s pomarančovou šťavou. Deň sa tiahne lenivo, vtáky krúžia po oblohe, vonku sa deti hrajú s loptou, suseda venčí psa z rádia hrá Korben Dallas.
Malá mucha si sadne na kraj pohára. Náhlivo hľadá kúsky pomarančovej dužiny- asi niesom jediný komu dnes chýbajú vitamíny.
„A všetko zlé je za sklom,“ znie z rádia, a majú pravdu. A je jedno či je to smutná správa za monitorom či displejom mobilu, alebo štyridsať percent v poháriku.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
armita
5. 4.apríla 2016 19:26
Igi, mal by si písať viac takýchto ! Veľmi sa mi to páčilo! Prečítané na jeden dych ! Neskutočne sa ti to podarilo opísať Až mám pocit akoby som všetko, o čom si písal, zažila na vlastnej koži. Skvelé.
3
@armita Budem sa snažiť, ak bude o čom. Ďakujem.
@piotra Však tam bol! Vitamíny som nakoniec všetky úspešne doplnil.
@piotra Však tam bol! Vitamíny som nakoniec všetky úspešne doplnil.
Napíš svoj komentár