Prejsť sa po parku, a uvedomiť si tú krásu okamihu. Len tak tam sedieť, nasávať atmosféru. Všade okolo betonové stavby, ale z tých stromov to dýcha. Tá staroba, ten pocit minulosti, tie pamäte. Ten pocit, že on tu bol prvý. Tiesnivý pocit.
A potom to vnímať... celé, vo svojej kráse- všetkými zmyslami. Cítiť zem na koži a slnko v tvári, tú vôňu hliny a mäkkosť trávy, štekliacej na krku. Počuť vzlietnuť vtáky, na chvílu pridať, pozrieť sa z hora, ohlušený mavaním perutí a tlkotom krídel. Vidieť listy padať k zemi, lenivo, bez náhlenia. Pomaličky.
Prečítať niekoľko ďaľších kapitol, ponoriť sa hlbšie do deja. Stretnúť bohov. Spoznať ich, prekuknúť maškary. Zaspomínať na iný čas, kedysi dávno, kedy som tomu veril... Viera sa stráca- aspoň viera v tie dobré veci určite.
Prísť domov a navariť si. Sľúbiť si poriadny obed. A sprchu. Obe teplé.
K večeru vyfukovať krúžky dymu, ležať a vedieť že povinnosti sú pretentokrát už za mnou. Užiť si večerný dážď, dohadovať si plány na zajtra a nakoniec si zahrať na harmonike, vracajúc sa cestou domov. Pomaličky a kvílivo. Hlavne pomaly, bez náhlenia, Nestresovať, unášať sa.
Kamarátka mi raz povedala, že je to s nami ťažké. Pretože čím sme spokojnejší, tým ťažšie sa nam píše. A mala pravdu- Spokojný som až až...
Úvaha
Komentuj
4 komenty k blogu
1
matusha
9. 8.augusta 2008 01:14
super sa to citalo, da sa lahko vcitit do takej situacie
2
obe teplé to sa mi páčil
no vlastne páčilo sam i to celé...ale to netreba hovoriť aby si nebol namyslený
no vlastne páčilo sam i to celé...ale to netreba hovoriť aby si nebol namyslený
Napíš svoj komentár