A tak som šiel.
Dnes už ani neviem, čo ma k tomu viedlo. Dnes si už pamätám len málo vecí.
A aj tie sa pomaly strácajú.
"Je hore, je hore!", kričí mladý dievčenský hlas a berie posledné sny unaveného Rytiera preč.
Pomaly otvorí oči a pohľad, spánkom ešte stále zamlžený, po chvíli zaostrí na slamennú stechu. Na chvíľu uvažuje, či je mŕtvy, ale bolesťou strápené telo mu rýchlo dodá odpoveď. Premôže sa a pomaly sa posadí, pričom zo seba strasie koženú prikrívku, pod ktorou spal.
"Kde?…", skúsi vysloviť svoju otázku, ale zachrípnutý hlas, vyčerpaný krikom z udalostí v noci, mu vypovedá službu.
"Kde si? U nás v osade, chlapi čo išli ráno na lov ťa našli ležať na pláni, s mečom v ruke, skoro polomŕtveho. Báli sme sa že sa nepreberieš. Len málokto sa prebudí po noci strávenej bez svetla."
Rytierov unavený pohľad sa stočí do strany. Stoja vedľa seba. On starý, on a mladá. On spomína, ona očakáva.
Dievčatko a starec.
"Prines mu vodu, Terra,", ozve sa muž,"určite má smäd."
Dievčatko prikývne, začudovaný pohľad ešte raz zablúdi k cudzincovi na lôžku a potom vybehne z miestnosti.
"Vďaka", ozve sa Rytier, celkom úprimne. V hlave mu prúdi vír myšlienok. Prežil tmu. Bez svetla. Obstál prvú prekážku. Prešiel pláňami, postavil sa svojmu strachu, ušiel smrti.
Muž stojaci pri stene si premeral Rytiera zamračeným pohľadom.
"Prichádzaš z veľkej diaľky". Nebola to otázka. "Zďaleka", prisvedčil a vstal z lôžka.
Miestnosť bola skromná, okrem postele nahrubo otesaný stôl, skrinka, kôš na jedlo, niekoľko stoličiek, drevené misky a lyžice, krb- ešte stále teplý. A jeho zbroj a jeho zbraň. Naskladané na hromade, vyzerali v tej malej chalupe nepatrične.
Cudzo.
Oknom prenikali slnečné lúče a vnášali trocha slabého svetla do inak tmavej miestnosti.
"Už dávno ku nám nik neprišiel", ozval sa po hodnej chvíli starý muž, zatiaľ čo sa Rytier pomaly súkal do svojho odevu. "Prejsť pláňou sa nepodarí len tak niekomu, ale nepredpokladám že si sem prišiel kvôli nám." Odpoveďou mu bolo zavrtenie hlavou. "Iba prechádzam," povedal Rytier po chvíli.
Muž sa zamračil,"A kam máš namierené?", spýtal sa, aj keď odpoveď určite poznal.
Rytier chcel už odpovedať, ale malé dievčatko, Terra, práve vošla dnu a za ňou prišiel nečuteľne, na samej hranici sluchu Vietor.
Miestnosť sa naplnila mocou, Jeho mocou. Na chvíľu tam bol, hrozivý, vševediaci.
A potom to pominulo, ostalo len malé dievčatko, držiac pohár vody.
Podišlo bližšie, mierne chvejúce sa ruky zvierajúce jednoduchú hlinenú nádobu. Rytier sa poň natiahol, no potom sa zarazil a spýtavý pohľad stočil k mužovi.
Ten nehol ani brvou, čakal.
"Chlieb a soľ", povedal Rytier, nespúšťajúc oči zo starca.
"Nechceme ti ublížiť", povedal muž a znelo to urazene.
"Chlieb a soľ," zopakoval Rytier, hlas ľadový.
Muž si vzdychol, vrhol ešte jeden ukrivdený pohľad na svojho hosťa, no aj tak z koša vybral malý kus chleba, a malu drevenú krabičku. Podal ho Rytierovi, a obradne povedal,"Vitaj a buď našim hosťom, neprinos zlé". Rytier, rovnako vážne, priložil dva prsty jednej ruky k svojim perám, dotkol sa bochníka a krabičky, čím spečatil Prvý Zákon, Zákon pohostinnosti.
"Ďakujem," odvetil Rytier, keď dozneli záchvevy Zákonu a dohoda sa spečatila.
Potom sa otočil a s úsmevom sa pozrel na malú Terru, stále držiac pohár s vodou, "S veľkou radosťou sa napijem."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
kalliades
3. 2.febuára 2013 23:21
Hrozne mi to pripomína jedného autora, je to fajn
Napíš svoj komentár