Keď zaklopal na dvere kostola, stále tomu nemohol uveriť a nahováral si, že všetko to bol len sen, nočná mora, prelud a jeho podvedomie snažiace sa nejako chabo si vykompenzovať jeho doterajšiu stagnáciu na tomto prípade. Pomaly si dával dokopy veci, ktoré vedel. Zuhoľnené telá, bez akýchkoľvek iných stôp po násilí, zápalných látkach alebo dokonca aj otlačkoch po okolí miesta činu- jediné spoločné vodítko je perie všade naokolo. A potom sa mu v hlave vynorilo to, čomu neprikladal veľkú váhu: Motýle z papiera letiace vzduchom, človek bez polovice tváre, Veľké zelené oči, chladný neprirodzený hlas a Oni. Oni, pred ktorými ho Nostrigon varoval.
Dvere sa zo škripotom otvorili, čo Samuel privítal vďačne.
Posledná myšlienka patrila Im. Striaslo ho. Jeden z Nich mal totiž v jeho predstavách nepríjemne známe zelené oči.
Otvoril mu nízky, ale rozložitý muž, s vráskami okolo malých, čiernych očí pozerajúcich spod výrazne klenutého obočia. Na hlave mal už len niekoľko šedivejúcich vlasov, no predsa sa v jeho okolí šírila akási moc dávno zašlej slávy.
Celý moment sa však rozpadol vo chvíli, keď muž začal hovoriť.
"To ma poser, čože privádza urodzeného sem? Sem totiž človek len tak náhodou nepríde. Tak vyklop frajer, kto ťa poslal? A v akej záležitosti? Nemám na teba celý deň."
Samuel prehltol slinu. Takéto uvítanie nečakal.
"Poslal ma Nostrigon, vraj...", No vetu nedokončil. Mužov pohľad sa rozjasnil, vrásky sa prehĺbili.
"Takže preto... takže preto", hovoril muž a posunkom Samuelovi naznačil, aby vošiel dovnútra.
Kostol bol vo vnútri absolútne typickým Božím stánkom. Obrazy a fresky svätcov sa kúpali vo svetle slnka, vpadajúceho dnu skrz okná po oboch stranách kostola.
Zvonka stavba pôsobila majestátnejšie, akou v skutočnosti naozaj bola. Samuel usúdil, že je to hlavne kvôli veži, ktorú zvnútra vidieť nebolo.
Muž mu gestom naznačil, aby si sadol na prednú lavicu, jednu zo šiestich, zoradených v dvoch radoch- v každom po troch. On sám sa oprel lakťami o oltár s malým krížom.
Potom povedal,"Volám sa Paul, ale moje reálne meno znie Horiel. Nostrigon, alebo tiež Ramiel- ako sa tiež volá ťa sem poslal z jedného dôvodu. A tým dôvodom je, aby si sa dozvedel čo je pravda. Potom," svetlo v miestnosti akoby pohaslo, akoby sa bálo vôjsť dovnútra chrámu,"potom závisí na tebe ako sa rozhodneš."
Vymyslený príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
2
jaj,t ak tymto si ma fakt potesil. Uz som si ani nemyslel, ze k tomu este napises pokracovanie.
4
Huraaa, to ti teda trvalo Ale vysledok stal za to. Len skoda, ze to skoncilo tak rychlo Co ta nastartovalo? To, ze si ma mohol spraskat? Tak sa necham bit castejsie
Napíš svoj komentár
A k príbehu - viac otázok si vyvolal než zodpovedal, ale to uvítanie v kostole sa mi páčilo