Ach, aké je to človečenstvo hlúpe. Nebesá sa mu vysmiali, namiesto toho na svoje oblačné pláne pustili vtáky, dali im moc nespútane plachtiť s vetrom, radovať sa s nekonečného pohybu a nechať si hladiť perute slnečným svitom. A človek zatrpkol.
Ach, aké je to človečenstvo hlúpe. Nebesá sa divili, keď Ikarus vzlietol na svojich perutiach a skríkol víťazne. Nebesá ho varovali, vyslali vzduch na pery jeho otca, aby ho varoval pred tým čo sa stane. A Ikarus, vo svojej zatrpknutosti nepočúvol.
I plakal Daedalos, a plakali nebesia.... plakali nad človečenstvom.
Ach aké je to človečenstvo hlúpe. Nebesám ostali iba slzy, keď sa človek znova pokúsil vzlietnuť. V obrovských kovových príšerách sa im to podarilo. A ľudstvo sa znova raz opantalo pocitom moci. Človek nabral pýchu a vystatoval sa, tak ako v minulosti. Tentokrát však nebesá neplakali, ani nevarovali. Zmietli človeka z oblohy, na kúsky rozmetali kovovú príšeru a nechali človeka zasa okúsiť trpkosť porážky.
Ach, aké je to človečenstvo hlúpe, povedal si Človek na sklonku svojho života vo svojej jame. Ležal tam dlho, bez pohybu, no i tak mal k nebesiam bližšie ako po celý život. Naozaj, človečenstvo je hlúpe, pomyslel si, a vzniesol sa do vzduchu na prízračných krídlach svojho ducha. A nebesá sa mu rozostúpili.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
armita
7. 2.febuára 2010 16:31
...premkol ma z toho taký zvláštny pocit, viď tvoje písanie...
Napíš svoj komentár